August 1990, horúce leto, hlavná stanica v Bratislave. Dvadsaťsedem sedemnásťročných dievčat s batohmi čaká na peróne. Vlak je už tu,ale nemáme tu ešte slovenčinárku,čo mala ísť s nami. A už sa blíži! Ale čo to? Na nohe sadra a v ruke barla!
Čo sa vám stalo? Nejdeme nikam? Kľud, dievčatá, kľud! Ja som si zlomila nohu,takže nemôžem ísť,ale pôjde s vami moja mladšia sestra Jana. Je mladšia len o rok, takže stále je staršia a dospelejšia ako vy. Takže pravidlá platia presne ako sme sa dohodli. Prajem vám krásne leto a užite si Prahu. Lúči sa s nami.
Bol to jej nápad, všetko to vybavila ona, zabezpečila, zohnala dokonca sponzora na koncert Olympicu. A teraz ostala stáť na peróne, sama, zo slzami v očiach. Ešte sme jej zamávali, a potom sa vlak pohol a my sme si našli svoje miesta.
Janka bola ešte neskončená ekonómka,ale bola fajn. Okamžite sme si ju obľúbili. Navrhla nám tykanie a my sme boli v siedmom nebi. Cesta ubiehala celkom rýchlo. Vo vedľajšom kupé bola partia chalanov, čo išli na čunder s gitarou. Neodolali sme a už sa celý vagón ozýval trampskými pesničkami.
Mirka si našla kamarátov v poslednom vagóne. Boli to dvaja vojaci, východniari čo sa vracali s opušťáku. Zobrala gitaru a už jej nebolo. Nikto si nevšimol že nám chýba. A keby aj, čo sa mohlo stať? Bola s nami vo vlaku - tak kam mohla ujsť?
Keď sme vystúpili na Hlavním nádraží v Praze, cez okná sme si podávali tašky a batohy. Potom si každá našla svoj - ale jeden zostal bez majiteľa. Čí je tento? Pýta sa Janka. Obzeráme sa jedna po druhej, zdá sa,že nikto nikomu nechýba. Porátame sa, dvadsať šesť. Jedna chýba! Mira! Skríkne niektorá. Mira tu nie je!
Janka sa bezmocne rozplače. Mňa asi zavrú, ja stratím vo vlaku dievča. Čo ak sa jej niečo stalo, ak ju niekto zabil,alebo znásilnil? .... len by sa jej dobre stalo, ozve sa ktorási,ale vzápätí si všetky uvedomíme,že máme prúser jak mraky. A ešte že sranda skončila. Kým sa nenájde, nehne sa odtiaľto ani noha! Vyhlásila Jana. Ešte aj na záchod sme chodili v trojiciach.
Voláme na sprievodkyňu a s plačom jedna cez druhú vysvetľujeme,že nám chýba kamoška. Prednosta stanice telefonuje len malú chvíľu. Záhada sa čoskoro vyrieši. V Brne sa odpájali posledné dva vozne a Mira ostala v jednom z nich. Aj s vojakmi. Je živá a zdravá,trošku vystresovaná a má gitaru. To je ona, vykríkneme.
Nejbližším spojem vám ji přivezeme, hovorí prednosta.
Ten najbližší však príde až za tri hodiny. A tak tam sedí 26 kôpok nešťastia s dvadsiatimi siedmimi batohmi a jedna vynervovaná ekonómka, ktorá preklína sestrinu sadru, nohu aj celý svet. Vyfajčíme asi 4 krabičky cigariet a vypijme litre kofoly.
Mira vystupuje víťazoslávne z vlaku, za ruku ju drží fešný sprievodca. Celý čas sem jí nespustil z vočí. Tady ji máte. Živou a zdravou. I kytaru.
Asi ťa zabijem, dievčisko jedno nepodarené! Kvôli tebe budem mať zajtra šediny. Tak som sa o teba bála! Teda všetky sme sa báli.
A tak sme Miru stratili a vzápätí aj našli.
