Bolo to v Nitre, počas výstavy. Bolo teplo, leto,prázdniny. Zobrali teda vnúčika na výlet. A tam sa znenazdajky ocitol v tom veľkom umelohmotnom smetiaku. Chvíľu sa tam pohrabal a víťazoslávne mával troma obalmi. Mám dosť, povedal dedkovi, vytiahni ma. Keď si každý kúpime jednu a aj ujo Janko s tetou si kúpia,budem mať desať a to stačí.
Stalo sa to pred piatimi či šiestimi rokmi. Vtedy,keď jedna nemenovaná spoločnosť vyhlásila súťaž v zbieraní slniečok z nápojových obalov. Celkom zámerne nespomínam, názov,lebo už neviem na stopro ktorá to bola. Za desať slniečok dostanem pohár mami, hovorí mi. Ale vieš koľko ten pohár bude stáť? Nič mami, šak to len slniečka vymením. Vysvetľujte to decku.
Prvý pohár sme dostali a zároveň s ním aj chtíč. Ked máme jeden,tak aspoň tri - nech má každý svoj,nie? Keď sme mali tri,chceli sme mať celú sériu - šesť. Atakďalej.
Pri piatom som odmietla kupovať spomínanú sladkú vodu, a povedala som dosť. A potom prišla Nitra a veľká príležitosť. Celý autobus nahovoril,aby si kúpili malinovku a všetkým poctivo poobtŕhal obaly. Bolože to radosti.
Z tých pohárov,ktorých sme nakoniec mali desať ešte stále pijeme a môj malý smetiar dnes vyhlasuje, že kvôli takej somarine by už do koša určite nevliezol.
