Cez víkend som sa stretla na jednej akcii s veľmi milou paňou a tej sa stalo niečo podobné. Pracuje ako rotngenová laborantka v zdravotníckom zariadení. Za tie roky čo tam je, sa jej stalo veľa všelijakých príhod, ale táto sa mi veľmi páči.
Pondelok ráno, ľudí ako na banány za socíku. A ako na potvoru sa pokazí jeden prístroj. Všetci čo čakajú v príslušnom rade k príslušnému prístroju sa musia presunúť vedľa. Jasné, že sa rozčulujú, lebo oni si už jeden rad vystáli a nemôžu za to, že sa stroj pokazil. Tí, čo stoja pred dverami funkčného prístroja to chápu, ale oni tu tiež čakajú a nechcú čakať ešte dlhšie. Pred dverami je šumenie čoraz silnejšie a hlasnejšie.
Do toho vyjde Milka, ako najpovolanejšia – najstaršia pracovníčka. Zatvorí dvere. A povie, že budú brať jedného z jedných dverí, druhého z druhých dverí. A že sa im opravedlňuje za pokazený stroj, ale aj to je len človek a má nárok sa pokaziť.
Ľudia pochopia, vytvoria dva rady a už ani tak nefrflú.
K Milke príde na rad jeden pán a po snímkovaní poďakuje, ako dobre vyriešili situáciu. A ona mu na to, nemusíte mi ďakovať, raz možno vo svojom zamestnaní pomôžete aj vy mne .. takto nejako.
A on jej na to, no na to sa moc netešte, ja som totiž hrobár.
