Bol jún, začiatok jedného veľmi teplého leta. Dozreli čerešne. Mali sme na záhrade jednu obrovskú čerešňu,ktorá mala možno aj 100 kíl čerešní. Moja mama a ja sme čerešne veľmi ľúbili. Teda hlavne moja mama. Ja som bola zatiaľ v jej brušku,ale čerešne mám rada dodnes.
Choď do Trnavy, do skla-porcelánu a kúp desať zaváracích pohárov. Nie, radšej dvadsať. A dones aj desať malých, povedala mama môjmu ocinovi pri pohlade na čerešňu. Dobre, a ty ich prestaň jesť,lebo nebudeš mať čo zavariť.
Ocino naštartoval našu barborku- wartburga a odišiel. Ani jeden z nich netušil, čo sa behom pár hodín stane.
Začnem najprv sebou. Mama sa čerešní samozrejme objedla a dostala kŕče. Pripisovala to ovociu a tak pokojne chodila horedolu a doluhore a čakala že to prejde.
Ocino chcel do bodky splniť to, čo mu nakázala. Problém bol,že do skla porcelánu dostali súpravu pohárov, vtedy veľmi módnu s názvom - Zlatá Zuzana. A všetky tri veľkosti. Mama o nej snívala dlhší čas.Tak kúpil. Všetky veľkosti po dvanásť kusov. Viac mu nechceli predať, to viete, bol rok 1973.
Domov prišiel bez pohárov. Teda zaváracích. Nemal totiž pri sebe dosť peňazí,dokonca aj na Zuzanu si musel požičať od kamaráta. Stála hriešne veľa, vraj 500 korún. Doma bola iba moja babka. Povedala mu,že mama je už na ceste do nemocnice. Neboli to totiž kŕče z jedla, bola som to ja.
Tatko letel na aute ako besný, až v nemocnici si spomenul na poháre v kufri,aj na to,aké boli drahé. A aj na to,ako sa volajú. A aj na to,ako sa bude volať jeho dieťa. Kým prišiel a kým našiel správne poschodie, bola som na svete. A volám sa tak ako tá sada pohárov. Zuzana. :-)
Ešte z nich zopár máme: asi 7 štamperlíkov, 5 decových a 4 väčšie- asi na strek. Sú to také tenkosklenné, navrchu okrúhle,naspodu hranaté a na každej strane dolu v strede majú zlatú bodku. Možno ich poznáte, a možno ich máte doma dokonca aj vy.
Inak pôvodne som mala byť Janka,a v piatok tomu bude presne 35 rokov ...
