Neviem ako v iných krajoch, ale v našom trnavskom sa hovorilo,že dievča,ktoré ostane na prvého mája nepobozkané, je májová svinka. Podľa mňa to bol číry nezmysel,ale dodržiavala som to. Pre istotu. Tie,ktoré boli ofrajerené to mali jednoduché. Ani sa nemuseli snažiť. Horšie to mali tie devy,ktoré boli single. Tie si museli na tento akt niekoho nájsť. Aj moja kamarátka, ktorá bývala kdesi pri Galante a čírou náhodou sa ocitla u nás. Plánovali sme si ísť zatancovať. Ja,moje kamarátky, chalani z partie. Na májovú veselicu. Táto konkrétna bola z prvého na druhého. Jana, keďže nebola od nás, poveru o prvomájovej svinke nepoznala.
No, ja tiež nechcem byť sviňa, hovorila. Musím voľakoho zbaliť. Len nezabudni,že to platí le do polnoci, upozorňoval ju kamarát. Po polnoci je už druhého. A to sa neráta!
Jana bola veľmi pekné,usmiate a urozprávané žieňa. Mala len jednu nevýhodu. Bola, a to hovorievala ona sama, viac široká ako dlhá. Bola to taká malá gulička. Čierne kučeravé vlasy, velikánske očiská a snehobiela pleť. Guľaté líca, zuby ako perličky.
Hneď ako sme vkročili do kulturáku, poznamenala: nájdem si volakoho teraz,kým nebudú všetci pripití.
Poznáte to,ako to na takých akciách chodí. Rozpŕchli sme sa na všetky strany, ľudí veľa, trma-vrma, kapela hrala ako posledný raz. Janu som dlho nevidela. Zazrela som ju až po polnoci, zevesenú do chlapíka v zelenom. Vojaka. Bol raz tak vysoký ako ona a celkom fešný. Kývla som na ňu a ukázala mi len palec hore. Malo to asi znamenať že zo svinky nakoniec nič nebude.
Zábava končievala okolo štvrtej. Zvyčajne. Aj táto. Ale Jany nikde. Čakali sme ju pred kulturákom do piatej. Nič. Kamarátky išli domov. Ja takisto. Veď možno ma čaká tam. Nečakala. Kľúče od domu nemala, dnu teda nemohla byť. Vrátila som sa späť, možno sa len niekam zatúlala. Jany stále nikde. Hlavou mi preblesli všetky scenáre,ktoré sa mohli stať. Mohli ju uniesť, mohli ju zabiť, znásilniť. Vojaci. Tie zvery.
Nedalo sa nič robiť, musela som s pravdou von. Zobudila som tatka. On vstal, obliekol sa a naštartoval auto. Že ju ideme hladať. Mama začala hysterčiť, že ak sa jej niečo stane, čo povieme jej rodičom a podobne. Tak sme ju nechali nech len čaká doma,keby dačo. A išli sme. Kolečko okolo kulturáku. Tam už len zabudnuté páriky a ožrani. Každý párik sme osvietili baterkou,ale ani raz sme sa netrafili. Potom sme šli ku kasárňam. Stále nič.
Už začalo svitať a môj tatko stratil trpezlivosť. A ja som sa začala naozaj o ňu báť. Zavolám žandárov, povedal. Možno sa jej naozaj niečo stalo. Cestou domov sme míňali autobusovú zastávku. A tam sedel vojačik, a Jana mu na kolenách sladko spala. Prikrytá jeho sakom.
Vojak dostal facku a Jana prísľub,že „dočkaj doma".
Doma sme sa zdekovali rýchlo spať. Pre istotu. Hubovú polievku som si vyjedla len sama,lebo Jana popoludní urýchlene odišla domov.
To, že vojačik si ju nakoniec zobral za manželku a ja som kvôli tomu mala týždeň domáceho väzenia, to je celkom iný príbeh.
Hlavne,že sme neboli májové svinky!
A vy, ak nechcete byť tiež, máte ešte more času. Najideálnejšie je to vraj pod rozkvitnutou čerešňou ... ale ráta sa to aj bez čerešne. :-)
