Ani sa mi veriť nechce,ale je to tak. Pred ôsmymi rokmi som ako nováčik nastúpila na moje terajšie pracovisko. Začiatkom roka,aby sa to pekne vynímalo na dokladoch :-).
Čakalo ma šesť týždňov nástupného školenia. Po jeho skončení som prišla do práce presne na škaredú stredu. Ráno o siedmej. Čakal ma malý uvítací výbor, zložený z mojich kolegov, samých mužov a šéfa. Tiež muža.
Keďže piť sa u nás nesmie,tak sme si podali ruky, pekne ma privítali, potykali sme si a ja som otvorila čokoládový dezert, čo som pre nich doniesla.
Šéf sa po chvíli vytratil a potom priviedol ostatných kolegov na zoznámenie. Jeden z nich, veľký vtipkár ( čo som samozrejme nevedela) prišiel a podával mi akúsi umelú kvetinu. Zo slovami: Viete Zuzka,aký je dnes deň? No, je streda. Ale aká streda? Pýta sa ďalej. No škaredá, nechávam sa nachytať. Ano, a tak nech sa páči. K vášmu sviatku, túto kvetinku. Očervenela som ako rak, stratila som slovo, niť aj kolená sa mi roztriasli. Kvetinu som vzala a chcela som utiecť preč. Nič mi na to nepoviete? Nenapadli ma dokonca ani len nadávky a tak som iba ticho na neho zízala. Dnes majú sviatok tie najkrajšie ženy, hovorí mi „pán vtipný". Všetkým babám som už zagratuloval, vy ste posledná. A preto si môžete tú kvetinu nechať.
Odvtedy to robil každý jeden rok. A ja som každý rok kúpila disco keksy a uvarila mu za to kávu.
Dnes nám, najkrajším babám na chémii nezagratuluje nikto. Kolega Janko odišiel koncom roka na zaslúžený dôchodok.
Ale aj tak som ráno v bufete kúpila keksy. Pre istotu.
Čo ho niekto okopíruje?
