Sedím v akejsi triede, ktorá je plná ľudí a očividne je prestávka. Obzerám sa dokola, keď HO zrazu vidím sedieť v rohu pri stene v hlúčiku ostatných. Hlavou mi bleskne že jééj, veď neho poznám. Po chvíľke mi dojde, že za ním stojí ONA, jedna moja známa. Ale prečo ho preboha zozadu objíma, nosom mu prechádza jemne po krku a hrá sa s jeho vlasmi? Vykročím teda za nimi. Chytím ho za bradu a trochu surovo s ním zatrasiem. "Hej, haló, čo blbneš? Čo to má byť? Čo to znamená?"
Ona, bez jediného pohľadu na mňa, začne imitovať môj hlas, potom sa nahne a do ucha mu povie čosi v tom zmysle že ako to že mi to ešte nepovedal.
Nechápavo sa opäť pozriem na neho a vidím ako na mňa hľadí takým chladným pohľadom, ktorý som mu v očiach síce ešte nevidela ale už si ho viem živo predstaviť. Na perách sa mu pohráva úsmev, nie milý.ˇAkási zmes pobavenia, údivu a "hopla".
DOSŤ! DOSŤ! STAČÍÍÍ!!
Prebúdzam sa s bolestivým pocitom v hrudi a myšlienkou, že keby moje srdce bilo prudšie, vedelo by spôsobiť aj takú menšiu tlakovú vlnku.
Poloslepá pátram po telefóne, mám ho. Vyťukám číslo, zvoní. Keď zodvihol, ešte ospatým hlasom som mu to vysvetlila a "vynadala" že prečo mi tak robí zle v mojích vlastných snoch, na čo sa on rozosmial a ja som sa musela smiať tiež, pretože som si bola vedomá, aká to bola hlúposť. Bohužiaľ, táto hlúposť urobila definitívnu bodku za mojím úžasným štvorhodinovým spánkom.Po chvíľkovom prehadzovaní sa v posteli som teda zliezla do kuchyne, pevne odhodlaná uvariť si kávu a stráviť ďaľší deň činnosťami, tak totálne "prínosnými" pre spoločnosť.
Po chvíľke mi došlo, že z našej rýchlovarnej kanvice som nepočula pre ńu bežný zvuk štartujúcej rakety. Vtedy mi cvaklo, a že vlastne áno, ktosi spomínal čosi o tom, že nepôjde elektrina.
Mmmm.. fajn.. Beriem zo stola cigarety a zapaľovač, do tanca a na počúvanie mi hrá v hlave pesnička About you now od Sugababes a ja sa zívajúc šuchcem na terasu "naraňajkovať" ...
