V mojej hlávke tento stav volám "Veľká Nočná Hudba" . Predtým "TO" nieslo názov "malá jarná (jesenná, zimná) kríza osobnosti. Zaujímavé je, že letná doteraz nikdy nebola.. No, v každom prípade, veľká nočná hudba znie poetickejšie :)
Ide o to, že v momentálnom období opäť stojím na akejsi pomyselnej križovatke a neviem ktorým smerom sa vydať. Veľa ľudí mi vraví že si všetko predstavujem strašne jednoducho, že niekedy treba proste zatnúť zuby a bojovať. Ale oplatí sa bojovať tam, kde viem že to nemá zmysel? Podľa mna nie, podľa niekoho zasa áno. Najviac ma dojímajú slová mojej mami, ktorá mi neustále tlčie o hlavu že veď preboha, aj ona voľakedy robila niečo čo ju nebavilo, vypracovala sa a je tam kde je. Juchú, rozprávka so šťastným koncom. len či bude aj toto. Len či jej dcéra (akože ja) tiež dokáže "držať hubu a krok". Zatiaľ sa jej to akosi nedarí.
V mojom veku je to asi normálne. Ale potom kde su ľudia v mojom veku (a hlavne v mojom okolí) ktorí sú v podobnej situácii? Či to sa všetci len tak tvária, šťastne a spokojne, a v hlave majú podobné boje ako ja? Alebo skutočne je moje okolie tak dokonalé, všetko im vychádza, majú skvelé zamestanie, ktoré ich baví, úžasné kolektívy a "ešte im aj zostane na bublifuk" ? Ak hej , tak možno by som mala asi aj ja so sebou niečo robiť. Nieže by sa to doteraz nedialo ale možno som to robila zlým spôsobom. Možno aj ja by som teda mala konečne držať hubu a krok...
