Keď som si pichla inzulín perom, tak som si pichla, ako keď sa varí čaj.
Keď mi zostalo zle, iba som jej ako 2,5 ročnej povedala a poprosila, aby mi priniesla niečo sladké - keksík.
Keďže sme zohraté od jej narodenia, neriešila som s ňou otázky ako, prečo, načo...
Až na jeden deň, keď som si menila kanilu na sedacom svale a nechtiac som trafila žilu a odpadla som na zem... pred mojou dcérkou!!!
To si zapamätala a keďže jej to neprišlo prirodzené a normálne,tak ako pri všetkom čomu nerozumie, tak aj teraz prišli zvedavé otázky...
A tak dostala odo mňa inšrukcie, kam by mala zavolať, ak mi príde veľmi zle a odpadnem, kde bývame, ako sa volá mamička a hlavne číslo na záchranku.
Povedali sme si presne, ako sa volá moja choroba, keby jej ako maličkej neverili a tiež som ju naučila ako 3 ročnú urobiť mi a dokonca i jej glykémiu.
Nikdy neriešila, že jej mamička má cukrovku, lebo som nikdy cukrovku pred ňou a ani pred luďmi netajila, takze pre dcérku bolo prirodzené, ako a s kým žije:)
Nikdy nerobím rozdiely.
Ako doteraz nevytvárame rozdiely medzi chudými a tučnými, chudobnymi a bohatými a medzi tým, že oni majú a my nie!!!
A tak si žijeme a dávame si otázky a odpovede uplne prirodzene:)
Vie čo doma jeme a čo ja nesmiem jesť. Vie pokiaľ je "dobrý cukor" a kedy už nie... A vždy sa ma spýta, aký som mala cukor.
Je pripravená do života pomôcť aj iným, rozumie tomu niekedy viac ako lekár v sanitke a má len 8 rokov:)))))))
Občas si robieva glykémie sama a ponúka túto možnosť aj svojim spolužiačkam, keď sú u nás doma a sú z toho "vygúlené":)
Rozumie,ak má niekto nejaké obmedzenia a nerieši to s ľútosťou, ale napríklad v potravinach povie: "Toto kúpme pre Peťku, keď k nám príde, keď nemôže múku a toto pre teba ..mami toto môžeš..."
"Ja môžem všetko LEN si to neprosím alebo nemám práve teraz chuť:)" - je moja odpoveď pre moju osemročnú dcérku
