a je to teda úplne iná choroba ako je typ 2!
Preto zaručené recepty našich babičiek a prababičiek boli kedysi naozaj zaručené, pretože kto mal vedieť a odkiaľ, že je to blbosť, že kyslá kapusta a že diabetický čaj a že.... Veď vy viete, čo ešte všetko znižuje a zlepšuje cukor, ale nie môjmu typu choroby, ale tej druhej DM 2.
Neviem sa akosi dostať k môjmu zážitku z pred 10 - tich rokov, keď som ešte nemala dcérku a používala "pero"(tak sa volajú dizajnové ihly v podobe pera, kde ste inzulín vložili a nosili so sebou).
Usmievam sa, pretože ešte jedna blbosť existuje a stále sa používa, keďže málo zdravích ľudí tuší, čo je cukrovka.... No že "vy máte tú „silnú" alebo „slabú" cukrovku" rehocem sa:) - to je aká?
Alebo že cukrovka je to, že si musím dávať sladkosti, pretože ich mám nedostatok:)
Výborne, hovorím si, bože, keby som odpadla a mám vysoký cukor nadžgajú ma sladkosťami, aby mi bolo "lepšie".
Alebo ak odpadnem a bude zo mňa „páchnuť" acetón, tak ma na zemi odpadnutú prekročia, pretože si povedia„Bože tá sa ale ožrala".
Ja sa usmievam, ale keď si to predstavíte, je to hrozné, že mi nikto nebude vedieť pomôcť.
Je veľmi dôležité vedieť o chorobe viac, aj keď ňou zrovna netrpíte, len okolo vás chodí...
S priateľom sme sa rozhodli ísť na dovolenku k moru lietadlom.
Keď som to povedala lekárovi, okamžite mi napísal potvrdenie, že všetky ihly, všetky prístroje, inzulíny a perá nemám preto, že drogujem, ale potvrdzuje, že mám diabetes mellitus I.( Ak také potvrdenie nemáte, pre svoje dieťa alebo seba, určite si to od lekára vypýtajte, lebo v dnešnej dobe vás môžu na letisku aj nechať.)
Vždy najprv zabalím veci pre cukrovku, aby mala všetko pre každý prípad, tak som to urobila aj vtedy.
Balím si dve inzulínové perá, jedno na rýchly inzulín a druhé na dlhodobý inzulín, náhradné inzulíny a teraz už aj glukomer. Som z neho šťastná, pretože pred týmto typom glukomera bol predchodca, kde som si musela pichnúť do prsta (počkať 3 -5 minúť) zotrieť krv z prúžka, rýchlo vložiť prúžok do glukomera, zas počkať, kým glukomer vyhodnotí cukor.
Náhradné prúžky do glukomeru, dezinfekcia, vatičky, špeciálna injekcia s glukózou(glukagón), ktorá ma mala zachrániť, keby som upadla do bezvedomia. diabetický preukaz v angličtine, kde boli informácie o mne, o inzulíne, aký druh si pichám, kde nájdu cukor a tiež meno môjho diabetológa a číslo do jeho ambulancie.
Sme zbalení,do kufra drogériu a do osobnej tašky (niekto nosí kabelky) všetky veci pre cukrovku, pretože tam v lietadle - v zavazadlovom priestore nie je len „kosa" a môže zmrznúť inzulín, ale môžu dolámať, alebo zničiť všetky pre mňa potrebné veci, pretože kufre do lietadla hádžu ako vrece zemiakov...
Na dovolenke bolo krásne, more, múzea, s prenajatým skútrom sme cestovali po ostrove, fotila som so starou Praktikou, foťák bol vzácny kúsok pre mňa, pretože nebolo hneď jasné ako výjdu fotky a aj pretože foťák bol starý, takže svetlo sa meralo a nastavovalo ručne:). Veľa fotiek bolo buď úplne tmavých alebo pre zmenu presvetlených (preexponovaných),ale na dovolenke som už vedela ako-tak nastaviť správne svetlo.
Fotila som aj na ceste do Aqua parku, na Slovensku sme sa tešili z kúpaliska na Kráľovej, takže vtedy AQUA park bol WAW.
Vždy sme niekde zastavili a v sade olív som fotila, cesta bola dlhá a videli sme celý ostrov.
Plavky sme mali na sebe a ja som si so sebou vzala aj inzulínové perá, glukomer, samozrejme prúžky k nemu.
V Aqua parku sme našli miesto len na 1 lehátku a tašku s jedlom a pitím a týmito dôležitými vecami tiež, veď kto by tam kradol?(ako sme sa dozvedeli, že práve Rusi, Slováci a Česi sú ti namakní)
Chodievali sme sa napiť a priebežne som si robila glykémie, pretože som sa pohybovala viac ako normálne (i keď ja sa hýbem, aj keď sedím a zdedila to aj moja Romi ), aby som tam niekde môjmu priateľovi neodpadla. Nemala som však strach, pretože, ak vás má človek rád, chce o vás vedieť všetko, takže o cukrovke vedel viac než dosť.
Šmýkali sme sa hore dole, plávali v bláznivých bazénoch, vo vodopádoch s nafukovacími kolesami...bolo to skvelé a ani sme nevydýchli a už som sa musela ísť navečerať. Išli sme k lehátku, pretože pred jedlom som si musela urobiť glykémiu, aby som vedela koľko si pichnem inzulínových jednotiek. Bežali sme, by nám neunikla zábava a zrazu mi môj priateľ hovorí, že sme asi na zlom mieste, lebo lehátko tu nie je. Vedel to podľa tašky, ktorú sme tam nechali.
Hľadali sme po okolí, stvrdla som a hovorila si, že určite nám to odpratali, lebo sme na lehátku neboli celý deň. Pýtali sme sa ľudí na okolí, bola som pokojná, veď určite je to nejaké nedorozumenie, určite sa tá taška nájde. Vždy som totiž našla moje kľúče od bytu, vždy, stratila som ich milión- krát, vždy prišli aj smetiari aj s mojimi dokladmi a priniesli ich po niekoľkých dňoch, pretože som ich mala v taštičke, ktorú sme volali HLAVA. Boli v nej kľúče, preukaz diabetika a cukor.
Takže do kelu čo urobím, nemáme kľúče od prenajatého skútra, ako sa dostaneme na opačnú stranu ostrova?
Nemám inzulín, musím sa dať do núdzového stavu, vyrátala som si koľko mi bude účinkovať dlhodobý inzulín, koľko krátkodobý z obeda - keď diabetik nie je „dobrý matematik" má to ohromne ťažké.
Ja som sa nikdy matematiku extra neučila a napriek tomu som vždy mala dvojku alebo trojku.
Ale diabetickú matematiku viem na jednotku, pretože túto som sa musela naučiť.
Každý inzulín funguje inak, čas účinku je iný, inak má najsilnejší účinok, inak začína účinkovať po vpichnutí. Pamätám si ako sa mi točila hlava, vždy keď som dostala iný inzulín a trpezlivá sestrička Evička mi dávala do rúk vždy iný graf účinkovania inzulínu.
Pre skúter prišli z požičovne s nakladiačikom a ako sme sa s nimi viezli, začali sme začali sme rozmýšľať s priateľom, čo ukradli a čo je z toho k životu dôležité.
Začala som sa báť, ale priateľovi som to neukázala.
Pasy sme mali v trezore aj s peniazmi, lenže ako si budem dávať inzulín, keď mi ukradli obidve perá?
Ako budem vedieť, aký mám cukor, keď mi vzali glukomer?
Tak som mu len povedala, že nejako to vymyslím, až dnes sa smejem, že som mu povedala takú blbosť. TO SA NEDA VYMYSLIEŤ....som v keli!
Na dovolenke sme mali byť ešte 5 dní.
Nemala som inzulín na večeru a ani na noc....
Ako to zvládnem? Núdzový stav hovorí - nejesť a piť, piť, piť...ale dokedy vydržím?
Bolo mi zle, ťažko, nechcelo sa mi chodiť.
Inzulín v chladničke mi bol nanič, pozerala som na neho ,že na čo ho mám,keď si ho nemám čím pichnúť.
Na druhý deň sme išli spolu za miestnym lekárom.
Búšilo mi z horka srdce a hovorím si, že čo ten lekár vie o cukrovke, tam určite nemajú ani ihly a čo keď mi ešte viac ublížia?
Ale neostávalo mi nič iné, len tam ísť. lepsie ako ...:)
Dohodli sme sa, že mi každé ráno pichne inzulín na celý deň - iba ráno a zmeria cukor. Hovorím si „Do kelu hocičo do mňa bude pichať, ani glukomer nemajú poriadny". vôbec som mu nedôverovala.
A prikázal mi piť čistú vodu, nie 2 litre ani 7 ale 11 litrov vody. Fakt som ich vypila.
A tak som túto časť dovolenky prežila vo vode z vonku aj zvnútra. Ten doktor mi pomohol,bolo mi hrozne zle a on mal tú drzosť so mnou flirtovať.
Aj tak sme prešli celý ostrov, aj keď som 5 dní bola v núdzovom režime, som si dovolenku užívala.(tak ako všetko)
V dnešnej dobe chodím na dovolenky s náhradnými dielami, a ešte raz s náhradnými dielami, náhradne diely zamykám do trezoru alebo skriniek, ale peniaze nechávam kade-tade. (každý zdravý človek časom zistí, čo je naozaj dôležité a čo pominuteľné))
Na dovolenku nosím už teraz 2 kufre - osobný, celý diabetický a na oblečenie - oplatí sa mať radšej len jedny plavky, ale celý kufor na diabetické diely.
Samozrejme platí, že keď máte partnera, ktorý je s vami a ma vás rád, všetko je ľahšie.
On ani nevie, že aj keď som sa usmievala, aby sa nebál, bola som prvý raz z cukrovky vystrašená, naozaj veľmi.
A keď som prišla domov, rozplakala som sa od šťastia, že žijem práve tu na Slovensku a prave tu mám moju doktorku - profesorku Dagmar Michalkovú a môjho DR.BR ( MUDr. Ľubomíra Baráka.)
