Druhá časť pohľadu je, že vnimajú, že naozaj žiť s diabetom môže byť plnohodnotný, ak si nebudete sami sebe hovoriť, prečo ja, prečo práve moje dieťa.
Je to choroba, ktorá sa vám dokáže prispôsobiť, ale aj vy jej.
Tak ako sa vy chováte k svojim dia deťom počas života alebo sami k sebe. Tak to všetko pôjde počas celého života s nimi alebo s vami.
Ja som vdačná mojej mamičke. Vždy to robila a všetko prekonávala s úsmevom.
Nikdy som nemala pocit, že som iná alebo, že prečo práve ja.
Prirodzene mi dávala najavo, že nič nie je problém.
Stretli sme sa.
Nevedel o mne nič a ja som mu nič nepovedala.Všetko bolo prirodzené (bez diabetesu,aj keď som ho mala).
Po dlhom čase, sme sa rozhodli ísť na dofču.
Dokážem sa veľmi úsporne zbaliť- plavky, osuška, šľapky (aj tak chodím všade na boso, to len aby sa nepovedalo), kraťase na sebe, tielko, klobúk a slnečné škulky.
A kufor plný náhradných dielcov, inzulíny, dezinfekcie ,prúžky, ihly, glukometer, niečo z toho a z toho a keby náhodou aj toto, a ešte kontrola mamičky, Pridala keby náhodou aj to a prečo som nevzala toto a hento.Proste bol plný...
Stretli sme sa,podľa dohody.Môj partner zvyknutý na moju praktičnosť stál jak prikovaný.Pozeral jak puk, že to kam som sa zbalila.:)
Ukázala som mu príručnú ťaštičku- veci, ktoré vážne potrebujem, aby som nechodila nahá.
Nechápavo sa pozrel na kufor...
Keď som mu ukázala, čo všetko je v ňom,bol šokovaný prečo som mu, pre boha, normálne nepovedala, že som diabetička...
Prečo?!
Aby vedel, že som tá istá a keby nevedel,že som tá istá ,tak aby to už vedel:)
zaujímavý experiment:)
