Vídavala som ho tam často. Sedel na lavičke, blízko kostola. Či pršalo, snežilo, fúkal vietor, vždy som ho tam zazrela. Na nikoho nepokrikoval, nikoho neťahal za rukáv, aby mu niečo dal. Možno práve tou odovzdanosťou vlastnému osudu ma tak zaujal. Mal milý pohľad a v ruke držal zopár časopisov. Keď som sa jedného dňa odhodlala k nemu pristúpiť, asi ho to aj prekvapilo, rovnako ako zopár okoloidúcich, u ktorých som zaregistrovala prazvláštne pohľady.
Nehnala som sa silou-mocou za nejakým dobrým skutkom, ani aby som sa pred niekým ukázala. Proste som toho starého pána chcela pozdraviť a trochu mu snáď aj pomôcť. Stretla som sa uňho s takou milotou, akú u ľudí okolo nevídam takmer vôbec. Aj ma to dojalo a nejaké dlhé debaty by som asi nevydržala bez plaču. Boli to približne dve minúty a vo mne zanechali toľko pocitov, že o tom teraz píšem.
Bezdomovec totiž nemusí byť len človek, z ktorého razí alkoholový zápach (prípadne aj iné nevábne pachy). Nemusí to byť len osoba, ktorá vám nastaví ruku a drzo čaká, čo jej dáte. A ak nedáte nič, počastuje vás nadávkami. Môže to byť aj osobnosť, ktorá vám spríjemní deň a prekvapí vás tak veľmi, že na to nebudete môcť zabudnúť. A že sa dokonca radi vrátite.
Je veľa vecí na tomto svete, ktoré mi doslova lámu srdce. Nemám toľko síl, schopností a ani financií, aby som dokázala zachrániť všetkých. Ale aspoň malými skutkami sa o to pokúšam. Pretože sa na to nemienim vykašľať... Pretože to stojí za to.
