Tento článok píšem z jasného popudu - bola som oklamaná. Zas. Aj keď vždy som prosila toho hore najmä o jedno - nech už mi nikto nikdy neklame.Nemyslím si,že by Boh na mňa zabúdal, ale asi žiadam priveľa. Rozmýšľam, či je chyba vo mne. Či som príliš naivná alebo len jednoducho chcem veriť, že ľudia môžu byť aj dobrí. Ak by ste počítali rany na mojej duši, väčšina z nich je spôsobená klamstvami - tzv. priateľov,lások a vlastne tak všeobecne. Prečo je pre poniektorých také zložité ukázať pravú tvár? Prečo ak niekoho nemajú radi, tvária sa, že ho milujú? Som asi príliš mladá na to, aby som toto dokázala pochopiť. Som asi príliš úprimná na to, aby som sa dokázala pretvarovať. Naozaj už ľudia nemajú ani štipku svedomia, ktoré by im napovedalo- pozor,môžeš mu/jej ublížiť? Je to skutočne smutné a odhalenie klamstiev býva bolestivé.
Vždy som tvrdila,že som sa mala narodiť do niektorej doby minulej. Ešte vždy sa mi v tejto terajšej nepáči, je to stále horšie. Som presvedčená o tom, že klamári žili v každom období, ale tiež verím tomu, že tie klamstvá nemali až takéto gigantické rozmery.
Naozaj som "čaru" klamstva nepodľahla už iba ja? Kde ste všetci úprimní? Ja vás nepoznám...
