Ja si hneďspomeniem na jeden párik, čo som videla asi pred rokom, ale odvtedy si tenobraz pripomínam v mysli. Ona mala hnedé polodlhé vlasy a smiechv očiach. On mal úsmev na tvári a nežne ju držal za ruku. Obaja maliDownov syndróm. Túlili sa k sebe. Nevinnosť a oddanosť z nichdoslova žiarila. A pretvárala tváre ľudí na okolo. Cítila som ako manapĺňa úplne celú. Možno som príliš citlivá a možno kúsok blázon, alemôžem čestne prehlásiť, že niečo sa vo mne pohlo...
Keď sa povieláska, spomeniem si aj na iný párik. Mala som sedemnásť a práve začínalarandiť s mojím manželom. Ležali sme na deke na kúpalisku a sledovaliľudí naokolo. Vtedy sme si ich všimli... Sedeli na lavičke a držali sa zaruky. V slušivých plavkách, tváre nastavené slnku a jemný úsmev naperách... Ona mala asi sedemdesiatpäť a on možno osemdesiat. Doteraz sipamätám ako sme na nich hľadeli a šepkali si, že je nádherné takto spoluzostarnúť.
Po piatich rokochsme to vzali za definitívnu vec. Áno, takto spolu chceme zostarnúť. Aj keď jabudem škaredá a on senilný. Veď už teraz bez seba nevieme byť, keď smemladí, tak neviem čo bude, keď už budeme starí :-) No a čo, že je to prváláska? (myslela som si, že je to pekné, ale následne som bola mnohokrátvarovaná, že prvé lásky nikdy nevydržia...) No a čo, že sme (údajne) veľmimladí? (Je 23 tak málo?) No a čo, že si (údajne) nič neužijeme života?(potvrdzujem, že manželstvom sa život vážne neskončil :-) Dôležité je mať po bokutoho správneho človeka... a dobrých ľudí. Dôležité je dokázať sa zastaviťa usmiať nad prítulným bábätkom... nad objatím rodičov... nad tehotnýmpárikom v nákupnom centre... dokázať načerpať z toho okamihua povedať si: „To je láska." :-)
