Už dva roky akodobrovoľníčka chodím na základné školy a rozprávam sa s deťmio tom ako sa chrániť, keď im niekto ubližuje. Hráme sa, rozprávame sa,kreslíme. Sme spolu iba štyri hodinya väčšinou ani nepoznám ich celé či skutočné mená, napriek tomu mi SnupDog, Ronaldino, Hapbu či Spider-vepř ostávajú v pamäti ešteveľmi dlho. Občas mi je smutno, v koľkých triedach vládne šikana, koľkodetí je outsiderov a koľko učiteliek je vyčerpaných a vyhoretých,takže sa nesprávajú k deťom tak, ako by sa mali. No najviac je mi smutnoz toho, koľko detí žije svoj život bez rodičov. Nie preto, že by imzomreli, rozviedli sa a odsťahovali... nie. Jednoducho preto, že nie súdoma a nemajú čas.
Keď sa rozprávameo tom, komu môžu dôverovať, Snup Dog vyhlási:
„Ja môžemdôverovať len morskému prasaťu. Tomu hovorím všetko. "
Chvíľku naňhopozerám a aj keď deti občas natrepú všeličo, teraz mám zlý pocit, že sinevymýšľa. Medzitým ešte ticho dodá:
„No ale aj tominulý týždeň zdochlo."
„A čo rodičia?Alebo súrodenci? Starí rodičia?" Pýtam sa a je mi zúfalo.
Vysvitne, žes rodičmi sa rozprávať nedá, že väčšinu dňa je sám alebo sa „fláka vonkus kamošmi, ale len takými...", súrodencov nemá a babka býva ďaleko. Čomôžem robiť? Dávam mu číslo na Linku detskej istoty a poviem mu, že kebysa chcel o niečom baviť, môžeme sa cez prestávku. Ale aj tak mám pocit, že jevšetko na figu...
Ani nechcitevedieť koľkokrát som už pri tejto hre počula, že „tato je divný", „rodičia mi iba nadávajú za známky", „môžemveriť iba babke/sestre/kamarátke, ale rodičom nie". Väčšinou to prichádza spolus tým, že „naši vôbec nie sú doma", „som stále sama doma", „nechodím zoškoly domov a radšej sa flákam vonku, lebo nechcem byť sama až do večera".Zlé výsledky v škole či nevhodné správanie sú u týchto detí len výkrikompo pozornosti a láske. Mnohým stačia len tie štyri hodiny tejto pozornosti,aby nás pri rozlúčke objímali. Niektorí naopak pozornosť ani prijímať nevedia,sú podozrievaví... a zlí, nadávajú s drsným výrazom veľkého šéfa, novnútri sú to len malé deti túžiace po láske. Ešte majú šancu! Ale dokedy?
Možno si niektoríz vás povedia, že veď sa snažíme... a tá naša Katka, Janka, Peťko salen ofučia a zatvoria do izby. Nechcú sa rozprávať, pozerajú na nás ako namimozemšťanov... netrápte sa tým. Možno to bola vaša Janka, kto mi povedal, žesa s rodičmi moc nebaví „lebo sa pri tom cíti tak tráápne", ale vie, žekeby sa niečo stalo, tak im to môže povedať a oni ju podržia.
Deti nepotrebujúhypermobily ani dovolenky v exotických destináciách! Potrebujú našu lásku! Rozprávajte sa s nimi...
