Kačky liečiteľky

Sedíme na posteli. Každá robí to svoje, obe pohrúžené do práce. Hoci, keby sme len chvíľu chceli vnímať jenda druhú a zdvihli tváre v ten istý moment, pozerali by sme sa priamo do očí. Naše postele delí len stolík. Zrkadlový obraz ako v každej internátnej izbe, no predsa sa nevnímame. Zrazu zaplnila tichú pomyselnú telefónnu šnúru. Zdvihla viečka a prehovorila. Pozrela som sa za zvukom, akoby som ho mohla vidieť. Vždy sa ľuďom pri rozprávaní pozerám na ústa. Neviem prečo. Raz sa ma na to opýtala Jana, bývalá spolužiačka. Jediné, čo mi napadlo, bola odpoveď: „Ústa máš vysoko.“ Skutočne bola vysoká. Možno o hlavu a pol vyššia odo mňa. Alebo je to tým, že nosím okuliare na špičke nosa? Znamenalo by to príliš vysoko zdvyhnúť hlavu, čo sa mi málokedy chce. 
Lucka sa ma spýtala: „Vieš čo ma najviac mrzí?“. Bola to rečnícka otázka. Nečakala odpoveď a hneď mi ju aj sama ponúkla. „Tu nie sú kačky!“ pokračovala, „ak chcem zabudnúť, kúpim staré pečivo a idem k nim. Na miesto, kde sa obrovské vŕby skláňajú pred krásou vodnej hladiny. Je to pre mňa iný svet. Tu chvíľa stráca svoju hodnotu. Netrvá iba chvíľu, ale oveľa menej.“ Mráz mi prešiel po chrbte. Nie taký, ktorý cítite, ak ste zubatej ušli práve spod kosy. Mráz, ktorý zachveje celé vaše telo nad krásou ľudskej duše. „To je môj svet. Len ja a kačky, ktoré sa stále snažia vzlietnuť. Nie sú stvorené na lietanie ďalekých míľ. Odrážajú sa od vodnej hladiny, ale perie obťažkané vodou ich núti opäť pristáť na vodnej hladine. Učia sa lietať, tak ako ja sa učím žiť. Učia ma nevzdávať sa.“ Jej recept na ubolenú dušu. Taký, ktorý moju tvár nenechal skamenelú. Tajomstvo našej izby, štyroch internátnych stien. Aj kačky vedia liečiť.