Je neskorý večer. Na ružomberských uliciach sa potkýnam o vlastné kroky. Hrám sa hru, byť čo najskôr pod rozsvietenou pouličnou lampou. Je to zábava. Mám čo robiť, aby som bola čo najrýchlejšie pod svetlami „reflektorov“. Tmavé miesta sú dlhšie. Myslím, že ich je viac, alebo to je len dôsledok ustráchaného pocitu. Prší. Z ruksaka vyťahujem dáždnik, ktorý je už aj tak dosť pofidérny. Pri nárazovom vetre mám problém udržať ho v mojich slabých rukách. Zrazu som sa ocitla vo svete mojich myšlienok, kde sa zabúda na ľudí okolo. Pri sychravom počasí mi napadajú len okamihy, ktoré som pokašľala.
Kvapky dažďa cvengajú na dáždnik a briežkami stekajú na môj ruksak. Nárazový vietor sa neustále hrá s mojou pozornosťou. Staršia pani kráča práve oproti. Vietor sa naraz oprel do môjho dáždnika a prevrátil ho naruby. Celá ťarcha kvapiek jej šplechla priamo do tváre, čo ma prinútilo vytrhnúť sa z môjho snenia. Pozrela sa na mňa škaredo, niečo zamrmlala, utierala si mokrú tvár bielou papierovou vreckoukou a stála na mieste. Ja som sa celá v rozpakoch radšej pohla a kráčala oveľa rýchlejšie. Na autobusovej stanici som bola o desať minút skôr ako obyčajne a lacnú čínsku haraburdu som schovala tam, odkiaľ som ju vytiahla.
Snenie
Hodina nemčiny skončila. Rovno z triedy vyrážam s batohom, tak ako každý štvrtok. Vlaková stanica je síce od školy vzdialená len na pár metrov, ale ako na truc, autobusová je ,nepochopiteľne, na opačnom konci mesta. Musím ísť pešo až tam, pretože u nás vlaky nie sú a mestská o takomto čase nejazdieva na autobusovú stanicu. To je asi údel nás dedinčanov. Kráčam s pocitom radosti, že opäť bude rodina pokope, ale i so štipkou strachu zo sklamania. Možno mi doma znovu niekto bez servítky na ústach povie, aká som nemožná.