Po smrti rodičov a brata ostal sám a po čase prišiel o rodičovský dom, ktorý finančne neutiahol. Vyzerá podstatne staršie. Žiadne sociálne či zdravotné poistenie jeho situáciu vôbec nezlepšujú, vraj má problémy s úžerníkmi. Žije v skromných pomeroch a nemá stabilnú prácu – ak nerátame občasné brigády. Inak sa živý zberom železného šrotu a prakticky všetkým, čo dokáže predať v zberných surovinách. Takýmto spôsobom sa pretĺka životom.
K jeho „pracovnej výbave“ patrí stará kárička, silné ruky a úsmev. Takto putuje mestom a okolitými dedinami. Niektoré dni prekonáva neuveriteľné vzdialenosti.
Je vždy slušný, úctivý a upravený, napriek tomu že jeho šaty nie sú najnovšie. Železo nekradne. Vyhľadáva ľudí, ktorí práve vyhadzujú haraburdy. Vždy sa ich spýta, či si odpad môže vziať, prípadne sa s nimi dohodne, kedy si ho môže prísť vyzdvihnúť. Mnohí ľudia sa mu ohlásia sami a železo mu odložia. Často ho vídať s plne naloženou káričkou, ako sa snaží neblokovať premávku.
Či je mráz, či sneží, prší, alebo sú horúčavy, nikdy sa nezastaví. Okrem nedele. Vtedy ho možno stretnúť v meste na prechádzke. Vždy si oblečie to najlepšie čo má a zo zadného vrecka jeho nohavíc mu trčí hrebeň. Vykračuje si a teší sa z pekného – volného dňa. V jednej ruke má igelitovú tašku s malým nákupom, v druhej čerstvý rožok. S chuťou si z neho odjedá.
Sandokan nemal v živote veľa šťastia a pravdepodobne ani príležitostí. Za statočné prekonávanie problémov si zaslúži obdiv a ako sám vraví: „Všetko sa dá prežiť, kým zdravíčko slúži.“
Ps: Moja prvotina na blogu. Opis postavy/charakteru, pôvodne domáca úloha do školy.
