Bol to lístok, ktorý sa mi dostal do rúk tento utorok. Keďže má kamarátka Lenka novú prácu a ja som väčšinu času v škole, rozhodla som sa využiť voľný deň a zájsť za ňou do Bratislavy. Dohodli sme sa na spoločnom obede. Oneskorený autobus zo Senca, mierna nervozita, zhon, hádzanie mincí do automatu na lístky, poklus na zastávku MHD. Nerada niekam meškám. Ak sa to stane, mám pocit, že ukracujem o čas toho, kto na mňa kdesi čaká.
Netrvalo dlho a prišiel bus. S lístkom v ruke som čakala, kým vystúpia ľudia. V druhej ruke som zvierala mobil a dávala Lenke vedieť, že budem pár minút meškať. Zrazu sa predomnou objavilo dievča s lístkom pred sebou. "Je tam ešte 20 minút", povedala s úsmevom. Nechápavo som na ňu hľadela. "Je tam ešte 20 minút", zopakovala, "vezmi si môj lístok". Podávala mi ho. Bola som ako prikovaná. Pozerala som na ňu, s plnými rukami, prekvapeným výrazom a asi aj padnutou sánkou. Ona sa pousmiala a dodala: "Pokojne ho použi." Tak som si ho vzala. Už si ani nespomínam, či som sa jej poďakovala...
Nastúpila som do autobusu a prezrela si lístok. Obyčajný 30-minútový lístok, ktorý bol stále platný. Cestujem často, vždy mám lístok po ruke...ale toto sa mi ešte nestalo. Vôbec tu nejde o to, že som ušetrila pár korún. Toto úplne neznáme dievča mi ukázalo, ako sa dá podeliť aj o maličkosti. Celý zvyšok dňa mi v mysli rezonovali jej slová a tvár. A dnes sa v mojich myšlienkach opäť vynorila. Skutočne si nepamätám, či som sa jej zreteľne poďakovala. Tak jej chcem poďakovať ešte raz a práve teraz. Ďakujem. Zo stavu "duchom neprítomnej" ma po pár minútach vytrhli hlasy v banke. Bola som na rade. K okienku som pristúpila s lístkom v ruke, ktorý sa natrvalo zaradil do inventára mojej peňaženky. Zamenila som si korunky na Euro. O pár hodín odlietam.
