Pre neho je to asi ako kúpalisko v Štúurove pre obyvateľa južného Slovenska. Nič extra. Ale pre ňu, ženu z krajiny dlhých dolín, strmých a zalesnených zrázov, pre ňu – śumsku ženu, to je veruže niečo extra.
A tak z nej každý deň strávený pri teplom mori a pod spaľujúcim slnkom robil väčšiu divožienku. Zabúdala na zásady správania, ktorých dodržiavanie od nej počas roka v horskej krajine žiadali, zabúdala na ostych a zabúdala aj na viac ako 11 rokov vernosti jednému mužovi, kedysi chlapcovi, panicovi. Kedysi, keď ona, bola ešte dievčaťom, nie pannou... Už viac nechcela, byť rozumná, až tak veľmi racionálna, že jej vlastná mama o nej povie, že je konzervatívna.
Znova cítila už zabudnutý pocit napätia a vzrušenia z toho cudzieho, cudzokrajného tela vedľa seba, opäť bola žiadúca, rozprávala sa s niekým, pre koho bolo všetko, čo povedala nové, všetko, čo hovoril on, bolo zaujímave. Nuž, rutina sa počas niekoľkých hodín rozhovoru a zvádzania ešte nedostavuje. Vďaka bohu.
Sadli si na lavičku a začali sa bozkávať. Vášnivo sa hltali, ako sa len dvaja neznámi ľudia, ktorí pred sebou nemajú žiaden ostych, pretože pred sebou nehrajú žiadnú rolu, môžu. Konečne ju mohol vyzliecť viac ako len očami. Dávno už nezažila pocit takej žiadostivosti, napätie na pokožke, vzrušením stuhnuté ramená. Kamene ju príjemne chladili na bosých chodidlách. Keď ju zvalil na chrbát a bozkával jej prsia, vedela, že aj on po nej túžil veľmi. „Však sa ti páčia? Povedz ako. Celý deň mi sleduješ prsia, priznaj sa.“ – provokovala ho. Mala pravdu, ale on neodpovedal, bol príliš zahltený bozkávaním jej pevných pahorkov, krku a úst. Zbavený šiat s vetou – „Daj mi, viem, že ju máš.“ - do nej vnikol, divoko, animálne, akoby jej chcel odovzdať celú južanskú energiu, ktorú má. Ako keby sa jeho horúca, vznetlivá krv mala vliať do nej. Každým jedným pohybom sa ich telá zoznamovali. Tá časť jej tela, ktorú cudzí muž nazval pičkou ho vťahovala do nej. Intenzívne a hltavo chcela prijať telo vojaka, ktoré nieslo už zopár stôp boja so životom a aj s ním samým.
Z jeho úst pila červené víno a cítila, že ňou preniká život. Milovali sa s menšími prestávkami, kým na svitaní nezaspal. Sadla si a pozerala sa tam, kde nevidno koniec, tam, kde sa koniec mora zlieva s o začiatkom oblohy, tam padá obloha do mora a stiera sa rozdiel medzi hmotou a vzduchom. Za chrbtom jej spoza kopcov začalo presvitať prvé svetlo. Na koži cítila cigaretový dym, alkohol a niečo, čo má každý človek neopakovateľné. Lenže toto bolo veľmi konkrétne a pochádzalo to z neho.
Nahá vstala a pomaly vošla do chladnej, tichej vody. Nechýbalo veľa a voda by okolo nej vysyčala, jej pokožka horela; stúpala z nej vôňa sexu a jeho rúk. Plávala v spiacom mori, ani vlnka sa nezdvihla, kým nerozťala hladinu ona – svojím pomalým, lenivým tempom. Voda jej obmývala kožu, vnikala do nej, zmývala z nej stopy hriechu, ktorý naozaj nebol hriechom, bol prejavom prchavej, pominuteľnej lásky na jedno použitie. S prvými rannými lúčmi sa zmení na chyméru, tak ako zmizne z jej kože jeho vôňa, zmení sa táto láska len na spomienku, ktorá bolí a teší zároveň. Z celej tej noci zostane v ich mysliach len vôňa borovíc. Soľ v jej vlasoch, ktorá keď sa vymyje, stane sa z ich milovania sen noci júlovej. Ona si ešte dlho neostrihá vlasy, aby jej v nich zostali aspoň jeho dotyky, ale je to len prelud pobláznenej mysle.
Opäť sa stane ženou jedného muža a bude chodiť po lesoch, zrak sa jej bude opierať do strmých kopcov namiesto do nekonečnej šíriny sivého mora ako vtedy raz ráno. Bude spomínať na to, ako znova žila a kým nájde jej duša pokoj, prejde ešte veľa času. Neraz sa jej v dave mihne jeho široký chrbát, krátka mocná šija, ale nebude to on. To sa len spomienka prediera z nevedomia do podvedomia. A raz sa jej azda podarí rozkázať si, aby na neho nemyslela.
