Babka rada rozpráva. A veľa. Zo štvrtej náhlej témy ľahko preskočí na piatu a keď ju prerušíte, málokedy si spomenie, kde prestala.
Najviac ma naučí o živote.
S mužmi. V manželstve. Za slobodna.
Slobodu vyzdvihuje, lebo jej ju tak rýchlo zobrali, až sa sama musela ponúknuť. A bedáka, že si nevybrala dobre.
Mne za to pri výbere poradí. Vždy si nasadí svoje jednosklíčkové okuliare a svojím jedným vidiacim okom sa mu pozorne prizrie.
,,Toho ti schvaľujem,“ povie uznane, ,,od deda má ďaleko.“
Potom si vypočujem všetky zlé kvality jej muža, môjho dedka, a dobre sa nasmejem pri pohľade na dedka, ako na muža.
Keď sa babky opýtam, a vyžadujem úprimnú odpoveď, či ho má alebo mala niekedy rada, na dvoch prstoch ukáže rozmedzie dvojcentimetrovej lásky a spresní, že len trošička.
Aj tak ju obdivujem, a hlavne azda dedka, že sú stále spolu, a že sa ešte stále aspoň spolu škriepia.
,,Ale tak je na niečo dobrý.... Sliepkam aspoň dá, ale vajcia potom nenesú.....A aj na lieky mi zájde, ale to sa mu musím dlho doprosovať.“
Keď sa spýtam ako ho prosí, lebo to si vôbec neviem predstaviť, rozpovie mi:
,,Števo natri mi chrbát,“ pýta babka dedka. Má menšie bolesti.
,,Čooo?“ zasmeje sa dedko.
,,Chrbát má bolí,“ povie babka nahnevane.
,,A čo ja s tým mám, preto ťa vyhladkávať nebudem.“
,,Tak mi rýchlo vypadni na tie lieky!“ uzavrie babka bez ďalšej diskusie.
V nedeľu, keď sa chystám do kostola, babka príde ku mne. Poobzerá si ma, zhodnotí a dá posledné inštrukcie.
,,Do lavičky si nesadaj, lebo tam sú také ženské, že ťa hneď vypakujú preč, sa tvária, že ich majú kúpené ( babka vie z vlastnej skúsenosti). Ale sa pekne poprechádzaj po kostole, pekne sa usmej a poobzeraj si tam mládencov....Aj trošku starších môžeš... A pekne si počkaj, ktorí že ťa zavolá. A aj vrecko môžeš natrčiť...,“vytiahne si vrecko zo svojej zásterky a milo na mňa žmurkne tým jedným modrým okom.
Ja sa len zasmejem a radšej nič neodpoviem. Neupozorním babku na to, že včera mi tvrdila niečo iné.
,,A daj si pozor tu na týchto chlapčiskov. To by ti len peniaze núkalo a kúpilo si ťa, a potom aby si im pri decku vysedávala a oni ťa budú ešte poučovať....Dedo ani toľko peňazí nemal, koľko do mňa nahundral.“
Celou cestou potom uvažujem, že babkin život musel byť zábavný. A vlastne stále je. Neviem veru, kde sa jej v hlave rodia také bláznivé nápady a predstavy a nadchýna ma, že aj v jej chorom tele ešte stále žije taký mladý duch.
