Neviem, ako to s dedkom vydržala. Po dvojtýždňovej známosti, keď sa zazreli z maximálnej diaľky zo dva razy, spečatili život v kostole....kvôli poliam, a preto, že sa babke patrilo.Babka kľudne povie, že lásku k nemu nepozná, a ja zhrozene rozmýšľam, ako spolu vydržali toľko rokov, a ako to muselo vyzerať, keď teraz je to také.....biedne. Ale čo iné im zostáva, babka napojená na kyslík, sotva bude niečo vymýšľať, ostáva jej len šomrať, aký je celý život posratý, a podľa toho sa aj vždy má.
,,Ako sa máte babka?“
,,Všetko má sere.“
Za tých 60 rokov, čo sú moja babka a dedko spolu, sa naučili aj kreatívnemu mysleniu a optimizmu. Nech k nim cestujem v akejkoľvek nálade, vždy sa vrátim ,,oblbnutá“, s úsmevom z hystérie alebo z toho ich smiešneho šialenstva, krízy dlhého manželstva.
Babka rada rozpráva. Rada sa háda. S dedkom. Dedko rád rozpráva. O susedoch, s ktorými sa nemá v láske a babka musí byť tiež v mlčanlivosti. S nimi. Jeden rozpráva cez druhého, a nakoniec neviem, o čo sa jedná. Zapamätám si babkino: ,,Čo toľko capeš,“ a dedkovo, ,,to sa musíš toľko kývať, keď rozprávaš?“
Babka pozná všetky miestne klebety. Zo slušnosti ich počúvam jedných uchom, ale keď prejde na nejaké nové informácie zo sveta, trochu zbystrím pozornosť.
,,Tá ženská predala to dieťa za 60-tisíc alebo 90-tisíc,“ povie mi babka.
,,Na čo to hovoríš, keď to nevieš presne,“ preruší ju dedko.
Babka naňho hodí pohľad, ktorý som možno aj po nej zdedila a sebavedome povie: ,,A čo si ja pamätám dátumy?“
Ráno predbehnú aj kohúta a už si spolu nemilo hrkútajú. Zobudia aj mňa. Započúvam sa ich dialógu a dobre sa nasmejem. Príjem ruší len babkin kyslík, ktorý trochu skresľuje ich slová.
,,To už zase ješ?“ vyčíta dedkovi babka.
,,Kávu pijem,“ bráni sa dedko.
,,To už zase piješ?“ dobiedza ďalej.
,,Vieš čo, už buď konečne ticho, bo mi ani jesť nechutí.“
,,A čo tu sedíš? Smutno ti je?“,
,No....Hej, za tebou,“ zasmeje sa dedko.
,,Oó....to by sme mali zapísať na komín.“
,,Zase sa kýveš?“ opýta sa dedko.
,,Chrbát ma bolí.“
,,Z toho kývania?“
Keď odchádzam, je mi trochu smutno. Že ich tu nechám samých a babka sa nebude mať komu vyrozprávať a dedko nebude môcť nič dohovoriť. Aspoňže sa môžu hádať. Tak milo, že nech si hovoria, čo chcú, aj tak v ich očiach vidno lásku. Maličkú. V hlave sa snažím udržať ich výroky, a aj takúto spomienku si ponechať na starých rodičov. Dúfam, že si ešte požijú a mňa zabavia.
