Ja som sa rozhodla napísať o tých najsilnejších dojmoch, aj keď som si istá, že i bez ich zvečnenia na papier by som na ne nezabudla. Ku Kube mám totiž špecifický vzťah, lebo som ju s odstupom troch rokov navštívila dvakrát a pobyt v nej vnímam ako očistu od dnešnej uponáhľanej modernej doby.
S priateľom nás fascinuje história, zvieratá (najmä tie voľne žijúce) a nevšednosť. To všetko sme na Kube našli. Mimo rezortov však nejde o luxusnú dovolenku, naopak, vystúpenie z komfortnej zóny sa udeje už na letisku, keď prísne tváre policajtiek a colníčok v sukniach a vzorovaných čiernych silonkách vystriedajú nefunkčné toalety bez toaletného papiera. Tie nefunkčné/polofunkčné toalety Vás neskôr budú sprevádzať po celej Kube, ak neskončíte v rezorte.
Kuba má nádhernú históriu, ktorá mala svoju noblesu. Kto má vzťah k histórii, nad polorozpadnutými havanskými budovami v duchu zaplače. Havanskými uličkami sme sa prechádzali v prvý a posledný deň, v ten posledný deň sme si detaily všímali ešte o čosi viac – do pamäte sa nám tak navždy vryli nádherné masívne schody, nábytky, sochy, obrazy, ale aj zrkadlá s prezdobenými rámami v kaderníctvach. V posledný deň sme sa vybrali aj uličkami, do ktorých sme sa v prvý deň neodvážili, a tak sme mali možnosť odfotiť ulice bez turistov a prečačkaných Kubánok s cigarou v ústach. Priateľ rád fotí, nepreexponované uličky ho priam nabádali zachytiť čo najviac z ich originality a zároveň pominuteľnosti, keďže je celkom pravdepodobné, že o nejaký čas už niektorá z budov stáť nebude. Kubánsky spôsob života je celkovo veľmi fotogenický, aj keď zväčša ide o profily ľudí ustarostených a unavených, ponevierajúcich sa, či posedávajúcich. Temperament Kubáncov a Kubánok sa však naplno prejaví v podnikoch, kde sa tancuje a hrá živá kapela. Nemala som lepší zážitok z hudby a tanca, ako som mala na Kube.
Našich 10 májových dní sme využili nasledovne – 2 dni Havana, 3 dni Viňales a okolie a 4 dni Playa Ancón pod Trinidadom. Že kde sa stratil 1 deň? Precestovali sme ho :) Cesty na Kube nie sú v dobrom stave, to isté sa týka vozového parku, ale ako tak vidíte tých všade stojacich Kubáncov mávajúcich pesami v ruke pri ceste, ste zrazu vďační aj za ten prehrdzavený autobus s nefunkčnou a zatuchnutou klímou, ktorý má zvládnuť 10-hodinovú cestu. Absolvovali sme ním jazdu z Viňales do Trinidadu a z Trinidadu do Havany. Inak sme všade použili kolektívne taxíky, oficiálne i neoficiálne. Neoficiálne sú tie, ktorých šoféri nemajú oprávnenie na podnikanie a ktorým som sa na Kube chcela vyhnúť, ale nepodarilo sa nám to :) Nakoniec sme s týmto druhom odvozu mali najväčšie zážitky, keď chlapíkovi došiel benzín uprostred ničoho, t. j. v totálnej tme, alebo keď z asfaltovej cesty iný z ničoho nič vybočil na poľnú (vytušili sme, že sa kvôli svojmu neoprávnenému podnikaniu takto vyhýbal policajtom), inokedy zas keď nám ho vodič turistického autobusu stopol na horskej ceste opäť uprostred ničoho, či keď malo takéto auto namiesto detskej poistky v okne zarazený skrutkovač a podobne.
Kuba je krajina dohadzovačov – politický systém ich núti vytiahnuť z turistov čo najviac peňazí. Občas sme z toho už strácali hlavu a na ponuky s ponukami na ponuky sme už nereagovali vôbec. Keďže sme tam boli ako pár, jedinú službu, ktorú sa nám tzv. jiteneros nepokúšali dohodiť, bolo sprevádzanie opačným pohlavím, t. j. Kubáncom/Kubánkou... Videli sme to však všade – evidentne je to dobrý biznis. Keďže sme mali väčšinu vecí dohodnutých vopred – ubytovanie, dopravu a pod., nakoniec sme si nechali dohodiť len taxíky a návštevu ranču v údolí Viňales, kde sa pestuje tabak.
Ak nie ste boháč, treba zjednávať – služby sú predražené, asi nič sme nekúpili bez tvrdého zjednávania. Čo nás ale hnevalo bolo, že niektoré služby sa nám podarilo zjednať iba o málo – napríklad z centra Havany k Plaza de la Revolución nás o polnoci nikto nechcel zviezť pod 10 CUC. Nakoniec sme podľahli – nechceli sme ísť neskoro večer s Kubáncami v MHD. Apropo, cez deň som sa kubánskou MHD veľakrát odviezla, ale cítila som sa tam trocha navyše - že im zaberám miesto. Ale za ten zážitok, keď pri vystupovaní Vám vždy niekto pomôže “vypadnúť” z preplneného autobusu tak, že Vás chytí za ruku, to stálo.
Čo sa týka starých áut, platí to, čo som napísala v druhom odseku – boli sme nimi fascinovaní a tiež tým, ako si ich Kubánci vedia opraviť/prispôsobiť – tí bohatší majú dokonca elektrické uzavieranie okien. Viezli sme sa len v tých starších prehrdzavených, tie nablýskané lakované nám prišli priveľmi turistické.
Ubytovaní sme boli v casas particulares u domácich, s výnimkou Playa Ancón, kde sme si zaplatili štyri noci v 4* all inclusive rezorte. Všetky ubytovania sme si zarezervovali cez známy rezervačný portál. Ten nepostrehol, že jeho klientmi nie sú iba Američania, a teda pri rezervácii je potrebné uviesť jeden zo striktne stanovených dôvodov návštevy (ktoré ale platia iba pre Američanov). Zaškrtli sme ľubovoľné pole, poradili nám tak samotní domáci – nebol s tým problém. Vo všeobecnosti bolo ubytovanie u domácich na veľmi dobrej úrovni. V rezorte sme sa ubytovali najmä z dôvodu, aby sme otestovali, ako je zásobený jedlom – keďže Kuba má neustále problém so zásobovaním - a tiež aby sme mohli vypiť aspoň 15 piňakolád – tie sú na Kube bravúrne! Kvalitou jedla v hoteli sme boli tiež veľmi príjemne prekvapení.
Príroda na Kube je viac menej jednoliata, aspoň čo sa západu a juhu týka. Niet paliem, vďaka hustej zeleni by som mala občas pocit, že prechádzam Slovenskom. Údolie Viňales v Provincii Piňar del Rio splnilo naše očakávania – z každej strany bol naň nádherný, veľmi fotogenický výhľad. Prialo nám aj počasie, nepršalo. Absolvovali sme aj prechádzku na koňoch, ale úplne postačí ľahká turistika, prípadne v spojení s dopravou – taxík/autobus. Táto oblasť Kuby bola naozaj veľmi pekná, rada by som ju porovnala so stolovou horou El Yunque na východe Kuby, žiaľ, z časového hľadiska sme sa na východ Kuby nemohli stihnúť pozrieť. Zaujímalo by ma, či je menej turistický, predpokladám, že áno, i keď existuje priama letecká linka z Toronta do Holguínu.
Pri Viňalese sme navštívili nádhernú pláž s mangrovníkmi – Cayo Jutías. Cesta k nej nie je udržiavaná a aby sme sa mohli na tomto ostrove okúpať, museli sme absolvovať 3-hodinovú strastiplnú cestu “namačkaní” s ďalšími 7-9 ľuďmi v malej dodávke prerobenej z minimálne 70-ročného pickupu. Odmenou však bola nielen pláž, ale aj jedlo - čerstvá langusta na prírodno za 12 CUC, ktorú nám zamestnanec baru ochotne priniesol až na deku. Okrem tejto pláže sme sa na Kube okúpali aj na Playa Ancón (Trinidad) a Playas del Este (30 minút od Havany). Cayo Jutías bola na našej ceste jedinou plážou s bielym pieskom, avšak my sme pred bielym kubánskym pieskom dali prednosť juhu, ktorý je menej komerčný ako sever Kuby.
Na krokodílej farme, ktorá sa nachádza na juhu Kuby, sme sa nezastavili, jednak preto, že krokodíly v nej nie sú voľne žijúce a jednak preto, aby nám ostal čas na iný druh výletu – plavbu katamaránom na Cayos Machos de Fuera (ostrov Kubáncami nazývaný aj Cayo Iguanas). Bol to jeden z dvoch výletov, ktorý sa dal z Playa Ancón podniknúť. Na Kube je vlastne úžasné, že lodných výletov je veľmi málo. Na Varadere, prípadne Cayo Coco, je zrejme týchto možností viac, my sme však ocenili, že sme sa po mori plavili úplne sami. Po preplnenom Stredozemnom mori to bol úžasný pocit, obohatený o zaujímavú spoločnosť, ktorá sa na katamaráne zišla. Výlet bol poňatý ako jedna veľká party, vďaka uruguajskej rodinke výletníkov, ktorí 2-hodinovú plavbu tam a rovnako trvajúcu plavbu späť pretancovali v latino štýle, a to aj počas búrky s malým tornádom, ktorá nás v Karibiku zastihla. Po šnorchlovaní na koralovom útese, ktorý bol sám o sebe pre nás zážitkom, keďže útes bol takmer neporušený (zrejme v dôsledku malej frekvencie plavieb), v nás silný dojem zanechal aj samotný ostrov, ktorý bol divoký, s leguánmi rôznych veľkostí a tiež s jutíami - veľkými prasiatko-potkanmi, po ktorých je pomenovaná Zátoka svíň. Ostrov bolo možné prejsť za 30 minút, zastihli sme na ňom zberačov mušlí (asi nelegálna činnosť), našli hviezdicu a tiež množstvo krásnych lastúr. Po tomto výlete vieme, že musíme vidieť ďalšie z Karibských ostrovov.
Na juh Kuby sme sa vybrali aj kvôli tomu, aby sme zažili atmosféru mesta Trinidad. Je to typické farebné koloniálne mestečko, akých je na Kube viacero. Počas prechádzky týmito farebnými uličkami zaliatymi slnkom, oslovil nás postarší Kubánec. To by vôbec nebolo zaujímavé, Kubánci sa prihovárajú turistom viac než často (najmä osamelým dievčatám:) ), avšak onen starček po tom, čo zistil odkiaľ sme, vytiahol z roztrhanej tašky zvitky papierov popísaných veršami. Ten, ktorý nám začal čítať, bol o Dunaji, ako prechádza cez Slovensko - Gabčíkovo a ďalej. Prišlo nám úžasné, že má takúto záľubu, pri ktorej čerpá zo starých atlasov. Zaiste verše tvorí za účelom zárobku od turistov, ale nech! Za tieto esteticky napísané verše si turistické pesá predsa zaslúži. V Trinidade sme pobudli až do neskorého večera, na odporúčanie krajana, ktorého sme stretli na pláži, sme večer strávili v „salsovom“ podniku Casa de la Trova. Toto kubánske ovzdušie presiaknuté tabakovou vôňou a neutíchajúcimi kubánskymi rytmami ma dobíjajú energiou, ktorú by som takto potrebovala dobiť minimálne raz za mesiac.
Nakoniec sme sa na Kube, prekvapujúco, aj dobre najedli. Pravda, pod 10 CUC sa nám to nepodarilo. Na Kube sa však neoplatí na jedle šetriť, ak si nechcete skrátiť dovolenku :) Najviac nám chutilo jedlo v reštaurácii El Campesino vo Viňales, langusty na Cayo Jutías a trhané hovädzie “Ropa Vieja” a kuracie stehienka PioPio v Havane, v reštaurácii nachádzajúcej sa na povestnom Malecóne. V El Campesino sme tiež natrafili na zrnkovú kávu značky Serrano, ktorú sme sa rozhodli doviezť domov a kvôli nej aj kúpiť kávovar s mlynčekom na zrná. Nuž, našli sme ju predávať iba v stánku na odpočívadle na pol ceste medzi Viňales a Trinidadom (spomínaná 10-hodinová cesta). Zaumienili sme si ju kúpiť počas cesty naspäť, keďže sme nechceli zbytočne vliecť kilové balenie do Trinidadu a späť, avšak na ceste späť bol stánok už zatvorený a nikde inde sme túto kávu nezohnali – to je proste Kuba! A tak nemáme ani kávu, ani kávovar…
Kuba je krajina s veľkým, doposiaľ premrhaným potenciálom. Veľakrát som sa pristihla pri myšlienkach, že jej dnešný obraz je dôsledkom víťazstva pýchy a túžby po samostatnosti pred verejným záujmom – t. j. aby sa Kubánci mali lepšie, alebo aby sa aspoň mohli slobodne rozhodnúť, či chcú žiť na Kube alebo nie. Kubánci od čiastočného uvoľnenia vzťahov s USA dúfajú, že sa budú mať lepšie, zatiaľ sú však naďalej obklopení “reklamnými” pútačmi s heslami o superlatívoch, ktoré priniesla revolúcia. Preto sa z Kuby už po druhýkrát vraciam bohatšia nielen o zážitky, ale aj o pocit uvedomenia si, že vajíčka, mäso a zemiaky nie sú v obchodoch každodennou samozrejmosťou a že tričko stačí oprať až po treťom nosení :)
