Začala som hľadať niekedy v októbri, vypisovala som na všetky možné inzeráty, telefonovala som každý deň, hneď ako som docestovala do Viedne, ale zakaždým tá istá odpoveď: Obsadené...
Časom som zistila, že je úplne zbytočné telefonovať čo len o tri hodiny neskôr, o mailoch ani nehovorím.
Čo som vlastne hľadala? Izbu, v ktorej by som sa mohla učiť, spolubývajúca mala byť nefajčiarka a čistotná a žiadny „Partylöwe“. Neverili by ste ale takéhoto človeka je vo Viedni problém nájsť. Alebo: je to NE MOŽ NE...
Dokonca som si napísala niekoľkokrát aj vlastný inzerát s požiadavkami na spolubývajúcu.
NIČ.
Respektíve, aj keď sa mi niekto aj ozval, vždy tam bol nejaký zádrhel. Nájsť si s Rakúšanmi bytík bol dosť problém, keďže:
Rakúšania sú celkom „rasisti“ a iné národnosti ako rakúska nepripadajú u nich do úvahy /aspoň ja som takého nestretla/. Prišla som na obhliadku všetko bolo fajn dokým som nepovedala, že som Slovenka.
Rakúšania nepoznajú niečo také ako „Untemietervertrag“ = „podnájomná zmluva“ – teda poznajú, ale načo keď si prachy môžu vopchat rovno do vrecka. A ja som si povedala, že teda na čierno niekde bývať nebudem.
Za izbu ktorá nemá ani 10 metrov štvorcových si v pohode zapýtajú toľko, že ani celý byt toľko nestojí, ochota ukázať účty za byt neexistuje. Je normálne, že za tu sumu dostanete len 4 holé steny a nie zariadenú izbu.
Jasné, že som hľadala izbu do určitej sumy, ktorú si ešte môžem „dovoliť“, ale aj keď som našla takú izbu, po prehliadke sa zrazu cena zvýšila, alebo „majiteľ bytu“ jednoducho urobil dražbu – kto dá viac.
Čistota im moc nič nehovorí, nechcem ich hádzať do jedného vreca, ale čistotného som ešte nezažila. Podaktorí sa ani nesnažili upratať, keď som prišla na obhliadku!
Úplne suverénne Vám pošlú fotky do mailu /kráááásny bytik/, prídete na obhliadku a byt vôbec nekorešponduje s obrázkami v maily ani s popisom. Namiesto do nového zrekonštruovaného bytu som došla do bytu postaveného ešte v roku 1901, ešte s pôvodnými dverami, a našla sprchu v kuchyni. O takýchto bytoch som vedela, že existujú ale šokom bol záchod na spoločnej chodbe pre 4 byty. Neviem si nejako predstaviť, že platím nehorázne prachy za izbu v starom byte so sprchou v kuchyni /len si predstavte, že sa sprchujete a spolubývajúca si varí večeru/ a so záchodom na chodbe a keď ma to „chytí“ tak budem čakať v nejakej šóre na záchod /ako v rade na mäso/.
Alebo som si už konečne s niekým „plesla“, že teda sa dáme do kopy, veci som mala prichystané na presťahovanie a keď som sa ešte „preventívne“ chcela presvedčiť, že či naozaj tak som dostala odpoveď: „uuups dávno obsadené“.
A ako som nakoniec dopadla? Bývam s Taliankou, doktorku – hygieničkou, ktorá síce nie je až taká čistotná ako som predpokladala /človek až žasne ako môže byť hygienička nehygienická/, ale aspoň nefajčí a nerobí párty každý deň. Mám vlastnú malú izbičku kde sa môžem zavrieť a mať svoj pokoj. A v najhoršom prípade môžem hľadať ďalej svoju „ideálnu“ študentskú izbičku.
