Problémy začali už pri zápise do školy. Stále mi nedochádzalo potvrdenie, že akceptujú moje vzdelanie, resp. jazykové schopnosti. Riskla som to, a dala som výpoveď v robote. Po nespočetných mailoch na študijné oddelenie mi bolo oznámené, že moja žiadosť je ešte stále v štádiu rozhodovania /a to už bol koniec lehoty kedy bolo možné zaplatiť školné/.Sťažovala som sa na inštitúte, kde som chcela študovať a zrazu sa moje potvrdenie našlo. Ale to som musela ísť ešte na študijné oddelenie, špeciálne vyčlenené pre zahraničných študentov, kde som musela odovzdať kvantá úradne preložených dokumentov. Po troch hodinách státia v „šóre“ ma vyrazil pracovník študijného oddelenia so slovami, že tam „nepatrím“. Musím podotknúť, že pôvodom som ho odhadla na Turka /ale evidentne mu zdvíhalo sebavedomie už rakúske občianstvo/...smutné keď sa už aj „ausländeri“ správajú k sebe nepríjemne... Zase nasledovali nespočetné maily a telefonáty. Výsledok? Na príslušné oddelenie som patrila, len som si zase musela vystáť trojhodinovú radu.Tým moje trampoty na univerzite ale neskončili, určití ľudia sa tu ku mne správajú arogantne každodenne. Mám rada tých „slovakofilov“.
Ďalší problém nastal, keď som si začala hľadať robotu. Poslala som snáď tisícku životopisov, verte mi prax v absolvovaní pohovorov už mám, bola som pozvaná snáď na „päťsto pohovorov“ /nehovoriac o tých telefonických/. Naivne som si myslela totiž, že pre študenta je to v Rakúsku ľahšie. Pohovor zakaždým skončil pri otázke: Máte povolenie? Nie, nemám, ako by som aj mohla mať, veď povolenie musí vybaviť za zamestnanca zamestnávateľ. Potencionálny zamestnávateľ sa zháčil, a pohovor skončil vetou: Ozveme sa Vám. Jasnačka sa neozvali, ale sa ozvali len obligátnym listom, akým odpalkovávajú „tých ostatných ausländerov“. Až po tých nespočetných pohovoroch mi došlo, že tu si tak ľahko neškrknem...ani ako predavačka ani ako upratovačka, nie to ešte čašníčka... /na tieto pozície ma zase nezoberú lebo už jednu vysokú školu mám, čiže som prekvalifikovaná/. Zažila som kopu zážitkov, pani z jednej rakúskej personálky si ma zavolala na pohovor len preto, aby sa dozvedela, ako sú otvorené obchody v Bratislave a ešte mi to šplechla rovno do ksichtu, ďalšia si ani neprečítala ani môj životopis, po prečítaní môjho mena sa ma spýtala, či mám povolenie – „jaaaaaaj nemáte? Tak to náš rozhovor skončil, my zamestnávame len tých s povolením“ a potom ešte veta: „ Ja som si Váš životopis nečítala“. To mal byť vtip?Chcela som sa dať nakoniec preložiť z mojej práce, slovenskej pobočky do viedenskej, mala som odobrenie materskej firmy, poslali ma na pohovor, jasné, že mi prisľúbili, že ma zamestnajú na 20 hodín týždenne. Výsledok? Po pohovore sa ani neozvali... a tak som ostala bez práce... Musím podotknúť, že vybaviť to „povolenie“ pre zamestnávateľa nie je až taká tortúra, treba len chcieť, povolenie na Fachpraktikum v auguste už mám. Pri hľadaní bytu sa to tiež nezaobišlo bez trampôt, až dokým mi nedošlo, že s Rakúšanmi asi neuspejem a tak som si našla ubytovanie s Taliankou. Už počas hľadania „perfektného bývania“ som zistila, že tí čo sa mi ozvali pozitívne na ubytovanie boli vždy „ausländeri“.
Musela som si vo Viedni založiť účet. Ďalší problém... V pár bankách mi odpísali, že som devízový cudzinec a preto pre mňa platia iné podmienky /hlavne tie platobné/, z jednej banky ma slušne vyrazili so slovami „že sa im nezdám dosť platobne schopná a že si nemyslia, že by som si mohla dovoliť ich poplatky. Musím podotknúť, že som klientom tej banky na Slovensku /asi si zruším účet v Bratislave/. A potom som našla banku, ktorá mi ponúkla svoje služby /s poplatkami ako pre Rakúšanov/ bez problémov.
Išla som sa zabaviť. Keďže vo Viedni ešte „nikoho nepoznám“ /až na pár Slovákov, ktorí tiež nemajú vždy na mňa čas/, riskla som to a išla som sama. Šla som do podniku, kde som občas chodievala ešte keď som ešte bývala vo Viedni. V pohode, hneď sa ku mne niekto prikmotril „nech je sranda“ začal rozhovor... Kecali sme kecali, až do okamihu, keď som niečo nevedela vo Viedni identifikovať. Chlapík na mňa divne pozrel a ja som musela vysvetliť, že nie som Viedenčanka, že som Slovenka. Rozhovor skončil... V pohode, veď „nebol to môj typ“ J. Pristavil sa ďalší, začal sa rozhovor a jasná vec skončil pri tom, že som Slovenka... Divné? Vo Viedni asi nie... Nejako to ma to neudivilo u „Rakúšanov“ /nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, určite sa nájdu aj taký čo nemajú nič proti Slovákom/ ale stalo sa mi to aj s „integrovanými ausländermi“, čo sa mi začína už zdať divné...
Na Slovensku sa nájdu „dobré duše“ čo mi strašne „závidia“, že žijem vo Viedni a že tu študujem... len stále som neprišla ešte na to, že prečo vlastne... Majú vôbec čo? Väčšina ešte neintegrovaných Slovákov vo Viedni, žije zo dňa na deň, nevie či bude mať zajtra čo jesť, či bude mať zajtra ešte prácu, či si pozajtra nezbalí tých pár vecí a nebude sa musieť vrátiť domov. Budem mať vlastne na ďalší semester? To je otázka každého študenta, ktorému rodičia nesponzorujú štúdium /tak ako mne/.
Myslíte si, že každodenný stres a zaspávanie s pocitom, že naozaj neviem, čo zajtra bude je príjemné?
Chcem ešte napísať, že viem, že som si svoj „osud“ vybrala sama /aby mi tu nezačal niekto zase vypisovať, že sama si za to môžeš/...
Chcem ešte napísať, že som Slovenka a nehanbím sa za to.
Chcem ešte napísať, že nezačnem hovoriť, že som z Trinidad a Tobago len preto, aby som to mala „ľahšie“.
