Každý z nás zažil vo svojom živote “veľkú tragédiu“ spojenú so smútkom. Či už sme stratili blízku osobu, alebo sme sa rozviedli stým, ktorý nás nikdy nemal rád, alebo prišli o prácu, ktorá nás aj tak nerobila šťastnou.Aj ja som mala ten pocit, že smrť blízkeho je najväčšia bolesť, tragédia,ktorá sa len tak ľahko vyliečiť nedá. Smútime dni, týždne, ba niekedy aj pár rokov.
A ako tak cestujem v štátom "bezplatnom" vlaku, na stanici Trenčín pristúpil človek, ktorý mi zmenil pohľad na svet. V jednej ruke tlačil obrovský kufor a v druhej niesol cestovnú taška spolu s aktovkou. Pousmiala som sa, lebo vyzeral ako keby sa sťahoval na severný pol. Možno sklamem mlade dámy, nie nebol to žiaden mladý, úchvatný chlap a nezačal sa ani žiaden romantický príbeh. Bol to dedo. Človek, so zvláštnymi očami, ktorý mi vyrozprával čo je to skutočná bolesť a samota.
„Máte deti?“ bola moja otázka, ktorou som začala konverzáciu so starším deduškom. No hneď som otázku oľutovala. Usmievavá tvár deda sa behom krátkeho okamihu zmenila na bolesť. „Mal som, 4 deti.“ Bolesť, smútok, to všetko sa dalo z jeho tváre vyčítať, ale netušila som, že tak krutý vie byť život. Prvý bol chlapček dožil sa jedného mesiaca. Ochorel na bežnú chorobu. Lekár mu už nepomohol, prišiel vraj neskoro. Sám niesol chlapca na posledný odpočinok. Moje oči sa zaliali slzami. Viem, že prežiť dieťa je bolesť, ktorá sa nedá vyliečiť. Pokračoval, narodili sa mi cisárskym rezom v 5.mesiaci siamske dvojičky, vraj do 9.mesiace by neprežili. Oni však neprežili ani tento pôrod. No nevzdávali sa, túžili po vysnívanom bábätku. Áno podarilo sa. V 8.mesiaci sa im narodila dcéra s vrodenou chybou, bohužiaľ aj to sa skončilo tragický. Ja som si chcel aj adoptovať, ale žena už nechcela. Bola plná bolesti, smútku. Nikdy poriadne neobjala svoje deti, aj keď ich 4 porodila.
Onemela som. Len tíško som sedela so slzami v očiach a zlostila sa aká som bezcitná, a ako som mohla tvrdiť, že som zažila smútok, samotu a viem čo je to bolesť.
Dedo neskončil, a na tvári sa mu objavil úsmev. Moja žena vyšívala. Jej práca bola tak krásna a dokonalá. Svojou prácou vyzdobila každý kút v dome. Aj mňa naučila vyšívať.
Rozprával onej s takou láskou a dobrotou. Viete, človek plače. Plače, lebo zistí, že toto je skutočná láska. Nerozišli sa, nehľadal inú ženu, ktorá by mu dieťa dala. Trpel po jej boku. Tak ako si sľúbili: v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Dnes je to už len veta, ktorá nám nebráni hľadať útočište v druhom náruči.....
Žena mu nedávno zomrela, zaspala a už sa neprebrala. A viete čo má najviac zabolelo? Keď mi so smútkom v očiach povedal: „Som sám, nikoho už nemám, ešte aj tie výšivky mi zobrali.“ Bolo to jedine hmotné, čo mu po nej ostalo.
Sme ľudia, tak sa aj ako ľudia správajme. Buďme hrdí na svoje deti a svoju polovičku, lebo oni sú život, ktorí žijeme.
