Zrazu zdvihla pohľad a uvidela jeho. Stál tam bez pohybu, očarený jej krásou. Diamant sa zaligotal a ruky sa jej roztriasli. Uhla pohľadom.
,,Čo sa to len deje?" vravela si.
V žalúdku tona motýlikov, v rukách oceán a na tele triaška. Nebola schopná prehovoriť.
Pristúpil k nej. Bez jediného slova jej odhrnul pramienok vlasov z tváre a pohladil ju. Zatvorila oči ale vedela, že on sa pozerá. Keď ich po krátkej chvíli opäť otvorila, usmieval sa. V rukách držal kyticu kvetov. Podal jej ju a natiahol ruku. Prvýkrát pocítil dotyk jej dlane. Pohladil ju po jej mäkkých prstoch a už ju nepustil. Nikdy viac ju už nepusil.
Vykročili spolu po chodníku, ktorý lemoval zelený trávnik s krásnymi kvetmi. Kvety rozvoniavali v povetrí a lákali hravých motýlikov. Vôňa bola tak intenzívna. Tak sladká. Tak nežná. Tak dokonalá. Joj, keby len vôňa, ale tá farba! Scenéria, akoby z maliarovho plátna. Len tá jeho paleta musela byť väčšia a jasnejšia. Šikovný to maliar!
Na stromoch s malými púčikmi sedeli vtáčiky. Malí hudobníci. Ich spev bol ako z rozprávky. Celé to bolo ako z rozprávky.
A čo naši zaľúbenci?
Kráčali spolu ruka v ruke celý deň. Potom celú noc presedeli pri svite mesiačika. Celkom nevinne. Od marca až do konca mája. Až kým neprišiel celkom iný párik. Vtedy sa už museli pobrať preč. Spolu. Slečna Jar, mladý pán X a ich láska...
Matka príroda vždy čerpala z lásky. To nie Jar priniesla kvety a zeleň späť. To nie ona všetko opäť oživila. Bola to jej láska. Jej jarná, nevinná láska...
