Často sa pýtam samej seba, či ľudia netúžia vždy len po tom čo nemajú. Možno je to tak, možno práve tá túžba po niečom nás robí šťastným. Ten boj ktorý bojujeme.
Neviem. No pamätám si presne tú chvíľu, keď som si prvý krát povedala tú známu vetu keď raz budem veľká... Obula som si mamine vysoké topánky a promenádovala sa v nich po chodbe. Problém bol v tom, že som sa v nich topila.
,,Mami, aj ja chcem takéto topánky," povedala som rozhodne.
,,Počkaj, až budeš veľká. Veľakrát si na túto vetu spomenieš, keď ti urobia otlaky. Vtedy budeš spomínať na svoje maličké pohodlné sandáliky bez opätkov," odpovedala mi mama.
Odvtedy som si viackrát na túto chvíľu spomenula. Nehovorím, že nie.
Keď raz budem veľká... však bolo počuť z mojich úst ešte veľa krát.
Každé ráno, pred odchodom do škôlky, som sa samej seba pýtala, prečo nie som veľká. Prečo nemôžem ráno vstať a ísť do práce. Nebavilo ma vysedávať v škôlke pri malom kaderníckom stolíku a zakaždím žiadať o nový imaginárny účes. Veľa ľudí vtedy vravelo: ,,Jój deti, vám je ale dobre, celý deň sa môžete hrať a o nič sa nestarať."
Prišli prvé dni na základnej škole. Nová pani učiteľka, ktorá sa tak milo usmievala. Pekná trieda. Aj knižku nám tu dali. Po mojej pravej ruke mám vysmiatu kamarátku. No predsalen je to tu také divné (nedovolím si síce tvrdiť, že si pamätám presné myšlienky ktoré mi behali mysľou, ale slovo divné, bolo na môj vek a môj vtedajší strach z nových vecí asi namieste).
,,Neboj, raz to budeš vedieť prečítať," moja kamarátka si asi zle vysvetlila, môj zmätený pohľad do knižky s malými písmenkami.
,,Budeme sa učiť aj oveľa ťažšie veci," dodala.
Základná škola bola plná období kedy som počúvala vety typu: ,,Buďte radi, zakiaľ ste tu," alebo ,,Šťastný to život žiaka." a mnohé iné.
Už nie som to dieťa v maminých topánkach. Momentálne som študentka. V prvom ročníku na gymnáziu som často počúvala aký bude druhý ročník ťažší. Neverila som. Už verím. Vraj to najhoršie ešte čaká. ,,Počkajte až budete štvrtáci, vtedy len uvidíte čo je to učenie," počujem z každej strany.
,,Tento príklad z matematiky je ľahký, počkajte keď prídu logaritmy!" opäť som neverila. Už verím.
Každopádne, uvedomila som si jednu vec. Častokrát sa pristihnem pri tom, ako mi myšlienka uletí a vravím si, aké úžasné by to bolo byť zase dieťaťom. Alebo aké dokonalé by to bolo mať už prácu a rodinu. Ach, tá veta s slovami bolo by.
Každý deň je úžasný, každá jedna chvíľa je krásna. Žiť pre výroky "keby" nemá zmysel. Sú to výroky ako: Keby už som na vysokej, alebo nech už mám prácu, či dokonca aké by to bolo super byť zase dieťaťom. A teraz moja obľúbaná, lebo ju počúvam stále: Nech už je piatok.
Každý deň je predsa "time of your life" a to treba využiť. Vždy a všade. Nepozeraj sa dozadu a ani nie moc dopredu, len ži pre danú chvíľu a užívaj si daný moment... :)
