Nákup taký ťažký, že ich telo je stále vykrivené na jednu stranu. A oni, pomaly krívajúc , po celom dni v práci a zdĺhavom nákupe v supermarkete, iba mlčia a tvária sa, že všetko je tak ako má byť.
No mne to proste nedá. Týchto žien mi je ľúto, lebo neverím, že sú spokojné. Očakáva sa od nich, že nakúpia, navaria, upracú a ešte sa s vami aj porozprávajú keď bude treba. Akoby ich limit na užívanie si života už vypršal, akoby už mali túto príležitosť prenechať mladším a krajším. Tak ako Vojtech Mihálik vo svojej básni Zaostalé ženy skonštatoval: „ Za rohy sme chytili život, okúsili sme z jeho piesní a vína, po sýtych obedoch zahĺbení do televízneho kresla...". Kritizuje tu ženy, ktoré všetky svoje sily venovali pohodliu svojich detí. Ako keby už prežili všetko čo mali a nemali viac nárok na seba. Ako keby v 50-ke skončil naozajstný život. Každý má predsa právo na sebarealizáciu, na svoje záľuby a radosť zo života. Vždy je tu nejaká možnosť, len v ňu treba aj uveriť. Stačí povedať : nie, ja som ešte neskončila.
Veď si len predstavte , aký „hurhaj" by ste doma spôsobili tým, že by ste sa tento krát po práci nezastavili v obchode, alebo nevyprali manželove košele. Uvedomte si, aká ste dôležitá a ako veľmi je na vás vaša rodina závislá. Jedna vec je s láskou sa o ňu starať, no druhá vzdať sa všetkého na jej úkor. Vzdať sa svojej osobnosti a seba samej. Dobrovoľne ignorovať vlastné túžby a potreby. Veď vy máte výčitky už z toho, že ste si kúpili pridrahý parfum, alebo nový pár topánok. Nehovoriac o nejakom „bezvýznamnom" posedení v kaviarni s vašimi kamarátkami, kde ste „zbytočne" minuli 5 eur. Veď je to smiešne. Skúste sa zamyslieť nad vašimi nesplnenými snami z mladosti, o ktorých ste presvedčená, že nesplnenými už aj ostanú. A zamyslite sa aj nad tým, že ak naozaj chcete, a vzoprete sa každodennému stereotypu, môžete robiť čokoľvek po čom túžite. Ak budete dostatočne silná a dáte svojej rodine najavo, že aj vy ste ešte stále živá bytosť, ktorá má právo a nároky na život, verte či neverte - pochopia to. Ba dokonca, možno si vás začnú opäť vážiť a uvedomia si v akom väzení ste doteraz žili pre ich pohodlie.
Na jednom pleci kabelka, v tej istej ruke igelitka, v druhej ďalšia , ešte o čosi ťažšia , obe už-už vyzerajú, že pod tlakom niekoľko kilového nákupu stratia svoju funkciu a roztrhnú sa. Že všetky tie jogurty, mlieka, minerálky , rožky a sladkosti zrazu tresknú o zem...
A bodaj by aj treskli ! Už je na čase...
Zuzana Uličná