Ale všetko sa zmenilo. Bol to ako jeden veľký zlý sen. Dozvedeli sme sa, že nastali komplikácie. Poviem vám úprimne, bol to pre nás úder pod pás. Veď včera nám bolo povedané, že je zdravý, silný, ... A dnes? Pohľad do inkubátora na Tadeáška bol neopísateľný. Telíčko nehybne ležalo, ani náznak po tom, aby bol zdravý, plný sily. Náš smútok doprevádzal plač, ktorý bol v tej chvíli jediným odzkradlením toho, akí sme bezútešní.
Čas plynul a už to bol polrok, čo bola mamka s Tadym v popradskej nemocnici. Najťažšie obdobie môjho života. Dozvedeli sme sa, že Tadeáš trpí nevyliečiteľnou chorobou - svalová dystrofia. Prijala som ako 9-ročná rolu mamky, doma prevládal strach a smútok. Ocko chodil pravidelne do práce, aby sme mali začo kúpiť chlieb, či maslo, aby sme mali na cestu do Popradu.
Skutočne som len veľmi ťažko znášala túto situáciu. Mala som pocit, že všetci sme už spadli na zem, a neexistuje nič a nikto, kto by nám podal pomocnú ruku, kto by nám ukázal jasný smer vpred. Ale dnes viem, že Boh nám dodal silu a energiu bojovať. Nevzdávať sa, ale napredovať! Áno, i napriek tomu, že lekári dávali Tadeáškovi maximálne 2 roky života, i napriek tomu, že nám ho nedoporučili vziať si domov, i napriek tomu, že na Štedrý deň sa nás spýtali, či ho nechceme dať do detského domova, i napriek tomu sme mali dosť síl nato, aby sme to zvládli.
Dostala som na Vianoce ten najvzácnejší dar. Tady s mamkou sa vrátili domov. Vtedy mi nič viac nechýbalo. Hoci boli Vianoce bez plného stola a darčekov, ja som toho mala ešte omnoho viac. Blízkosť ľudí môjmu srdcu najbližších, lásku a hlavne - radosť.
Začiatky každopádne ľahké neboli, ale Božia sila a požehnanie nás naučili veci prijať také, aké sú. Nesťažovať sa, nenariekať, nevzdávať sa, ale s láskou a pokorou, v tichosti, bojovať.
Možno sa pýtate, prečo som sa s vami chcela podeliť o tento môj životný príbeh. Áno, práve teraz sa dostávam k záveru. Chcela som poukázať nato, že každý kríž je potrebné s oddanosťou znášať a vážiť si každú jednu chvíľu, pri ktorej sme šťastní.
Píše sa rok 2014. Prešlo 10 rokov a dnes si uvedomujem, že všetko malo pre mňa skutočný zmysel. Uvedomila som si, že život sa nezakladá na vonkajšej kráse, na materiálnych veciach, ale na radosti i z tej najmenšej maličkosti. Je dôležité si vážiť prítomnosť okamihu a žiť život, ktorý bude príznačný láskou.
Dnes som Bohu úprimne vďačná, že ma obdaril takým veľkým bohatstvom. Bohatstvo, ktoré mi dodáva silu, radosť a nespočetné množstvo lásky.
Vďaka Ti Bože, za Tadeáška...
