Chcela by som sa s vami podeliť o neuveriteľný posun vpred, ktorý sme dokázali s Božou pomocou. Bolo to presne minulého roku, v apríli. Rozhodli sme sa, že začneme vybavovať elektrický vozík pre Tadeáška. Mysleli sme si, že to nebude nič namáhavé, že zájdeme k zopár lekárom a dosiahneme náš vytýčený cieľ. Nie, nič z toho nebolo takéto. Chodili sme od lekára k lekárovi. Potrebovali sme potvrdenie od všetkých možných lekárov. Bolo to také únavné, také namáhavé, také vyčerpávajúce. Popri tom mnoho ďalších pádov, no i napriek nim, sme bojovali a kráčali ďalej. Lekári nám už hneď na začiatku vraveli, že nebude mať význam vybavovať tento vozík, aj tak nám ho neschvália. Ale neodradili nás, pretože sme si verili, verili sme, že sa nám to podarí. Postupom času, keď sme už mali všetky potvrdenia, čakali sme už len na verdikt. Či naša snaha stála zato, či naša námaha mala zmysel. Ale to nebolo všetko, čo bolo podstatné. Cena tohto vozíka nebola malá, nebola ani veľká, no bola obrovská. Nikdy by som si ani len nepomyslela, že cena električáku môže byť až taká vysoká. Áno, "len" vyše 7000 eur. Z toho 3400 eur sme potrebovali doplatiť práve my. Dobre počujete, 3400. Neuveriteľné.
Čas plynul, a my sme sa začali obávať, pretože sme nevedeli, odkiaľ zoženieme toľko peňazí. Mám úžasnú mamku, nemôžem to nespomenúť, pretože je to neuveriteľná žena, ktorá je bojovníčka. Keď ju lekári vyhodia dverami, ona sa zaprie, a vojde dnu oknom. Obdivujem ju, pretože tá jej sila, je pre mňa neskutočná. A tak, sme sa v decembri minulého roku dozvedeli, že elektrický vozík je schválený! Boli sme všetci takí šťastní, takí šokovaní, tak Bohu vďační. A už ostával len jeden "drobný" detail, ktorý bol posledným krokom k tomu, aby mal Tady vozík už doma. Naša finančná situácia bola ťažká, nemohli sme si dovoliť zaplatiť takú obrovskú sumu. Úprimne povedané, nedokázali sme priložiť ani čiastku k tejto sume. A tak, som s mamkou po nociach písala listy. Neostávalo nám nič iné, ako otvoriť naše srdcia, vziať pero a vložiť svoje prosby na papier. Mnohokrát som vkládala list do obálky, ktorý bol miestami mokrý, ktorý bol pokrytými mojimi slzami, ktoré som nedokázala zastaviť. Kedy si uvedomíte, že chcete spraviť pre človeka, ktorému by ste dali aj nemožné, všetko, ale ste takí bezmocný.
Snažila som sa spraviť maximum, vždy keď som mohla, vzala som papier, pero a písala. Ráno, poobede, po nociach. Kedy sa dalo, kedy ma nikto nevidel plakať. Nemyslela som na nič iné, ako nato, či sa nám niekto ozve, či niekto na moje listy zareaguje,...
Jedného dňa, som v škole na mobile objavila zmeškaný hovor - neznáme číslo. Hneď ma napadlo, či to nebude darca. Moje dúfanie sa stalo skutočnosťou. Moje obavy sa premenili na radosť. Môj strach sa stal zrazu istotou. Moje prosím sa zmenilo na ďakujem. Ale jedno, čo sa nezmenilo, boli moje slzy. No tentokrát to boli slzy šťastia. Bola som taká šťastná, opísať sa to vlastne ani nedá. Hneď som volala mamke, a oznámila jej túto najúžasnejšiu správu. Títo skvelí ľudia nám pomohli, nebyť ich, elektrický vozík by sme ešte stále doma nemali. Pre niekoho je to možno len jeden obyčajný vozík, no pre nášho Tadeáška - nôžky. Som týmto ľuďom zaviazaná, som Bohu vďačná, že ešte existujú ľudia, ktorí sú štedrí a láskaví. Uvedomila som si, že v živote je stále dôvod nato, aby som bola vďačná. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí nás pozdvihnú, ktorí nám podajú ruku, ktorí nám dokážu, že najdôležitejšie je skrátka, byť ľuďmi..
