Pred pár dňami som strávila istý čas v blízkom meste, čakaním na brata. Asi dve hodiny som sedela na lavičke, sledujúc okolie. Môj pohľad smeroval na chodník, ktorý sa hemžil ľuďmi. Prudko narastajúci príval ľudí z oboch strán mi umožňoval všímať si množstvo rôznych situácií.
Poväčšine, každá jedna z týchto tvárí bola mrzutá. Slečna kričiaca do telefónu, že nemá čas, lebo sa veľmi ponáhľa a tvárila sa tak, ako by zmeškala vlastnú svadbu. Mladí chlapci, ktorým som do tvárí nevidela, vďaka extra veľkým šiltovkám. V ruke "držali" cigaretu. Ale boli akísi zvláštni. Žiadny náznak radosti, ktorý sa mi spája s mladými chlapcami. A takto akosi to pokračovalo aj ďalej... Každý sa nervózne, nevediac kam, ponáhľa.
Zrazu, som postrehla obrovský príval pozitívnej energie. Áno, stará babička, držiac v ruke detailne vystrúhanú drevenú bakuľku. Veľmi pomaly, krok po kroku, sa blížila ku mne. Nedalo mi nepozerať sa na ňu. Bolo vidieť, že už má čo - to za sebou. Vrásky na čele ešte väčšmi dotvárali jej strápenosť. Áno, bola veľmi zničená. Ale jediná, ktorá sa usmievala na mňa, na všetkých! Na tvári mala úprimný pravý úsmev.
Verte, či nie. Strápená, no krásna usmiatá žena, ktorá ma nabila akousi energiou. Úžasné, akú silu ma ten náš úsmev..
