Chcela by som sa s vami podeliť o môj nedávny okamih, ktorý sa mi vryl hlboko do srdca. Časom si uvedomujem, že človeka potešia úplné maličkosti, vrúcne slovo, či gesto omnoho viac ako tisícové dary. Myslím si, že iste sa nájdete v situáciách, ktoré sú pre vás nezabudnuteľné. Dary časom pominú, ale spomienky , tie ostanú navždy. Nie nadarmo sa vraví: ,,Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že bol niekedy šťastný."
Môj o rok mladší brat Richard sa zúčastnil tohtoročného Hrhovského maratónu. Jeho šťart bol na našej ulici. Nedalo mi to a tak som vzala na rúčky Tadeáška a vyšla na ulicu. Tadeáško je môj ďalší braček, ktorý trpí od narodenia nevyliečiteľnou chorobou, nazývaná Svalová dystrofia. Je na invalidnom vozíčku. Nepíše sa mi o tom ľahko, pretože máme za sebou veľa ťažkého, no dnes môžem so vztýčenou hlavou povedať, že som Bohu vďačná, že ho máme. Je to naše všetko, náš anjeliček! Uvedomila som si mnoho vecí, čo má v živote pre mňa skutočný zmysel. Moje hodnoty sa zmenili, samozrejme, k lepšiemu.
S Tadym sme si sadli na lavičku pred našim domom a netrpezlivo sme očakávali oficiálny štart. Atmosféra to nebola obyčajná. Napätie by sa dalo krájať. Fandili sme najviac ako sa len dalo. Celý ten čas sme sa tešili. Stačilo nám málo, aby sme mali úsmev na tvári. Stačilo mi, že som cítila lásku Tadyho a jeho radosť. Richard dobehol do šťastného cieľa. Výkon týchto všetkých ľudí bol naozaj obdivuhodný. V tom sme uvideli, ako najlepšia päťka bežcov beží ešte ďalšie nesúťažné kolo. Iste, každý sám pre sebe, veď zdravie je to najdôležitejšie. Len čo boli pri nás, zagratulovali sme im a vzdali sme im "hold". Veľmi sa tomu zaradovali, myslím si, že to bolo pre nich pohladením po duši. Boli od nás už čo - to vzdialení, ale boli nám ešte na dohľad. Zrazu sa jeden z týchto mužov otočil, vzal svoju medailu a s úsmevom na tvári ju nasadil Tadymu na krk. Neviete si predstaviť, aké to bolo pre mňa silné. Ešte teraz mám z toho zimomriavky. A dodal: ,,Ty si víťaz!" Niečo neuveriteľné. Nejde ani tak o tú medailu, skôr o to obrovské gesto. Skutočne, bol to pre mňa okamih, ktorý mi utkvel v pamäti, a omnoho viac v srdci. Radosť Tadeáška sa opísať nedá, ale viem jedno. Boh nám stále posiela do našich životných ciest ľudí, ktorí nám urobia život nezabudnuteľnýcm a nádherným. Vďaka Bože...
Na záver sa chcem s vami podeliť o hlbokú myšlienku, ktorá v sebe skrýva ohromné bohatstvo: ,,Veľa ľudí nevie nájsť zmysel života, cestujú a hľadajú, študujú, pýtajú sa a pritom si stačí uvedomiť, blízkosť človeka, najbližších a otvoriť srdce. Nenechať sa ,,pokaziť dobou", v ktorej žijeme, nepodľahnúť nezmyselnosti príkazov, nariadení a krásnych obalov."
