Je ozaj temperamentná.
Čím ma ale vždy dokáže prekvapiť, je jej pokoj.
Áno, dobre počujete.
Vie sa odovzdať.
Stále ma na nej priťahovala jej tajomnosť.
Jednostaj, keď kľačím pod krížom, spoznám, že je plná lásky.
Ona vie byť aj vľúdna.
Sama som tomu neverila, ale je to tak.
Ulicami, keď sa brodíme, úsmevy zahliadame.
Ustavične nerozumiem jej vkusu.
Nebola ani konzervatívna, ani jakživ nešla s dobou.
Totižto, udržuje si odstup od všetkého a všetkých.
Namojpravdu, nie žeby sa mi nepáčil jej štýl, ale popravde, áno, nepáči sa mi.
Čo si vari budeme klamať?
Ona to už ale predsa vie.
Nuž, rešpektujeme sa.
Obe si ideme svoje, avšak, je medzi nami súlad.
Občas mi vyčíta, že som patriotka,
ale žily mi to netrhá.
Nech si vraví, čo chce.
Neuveríte tomu, ale ona z času na čas môj humor chápe, čomu ja nechápem.
Zaviazali sme sa, že to vovedno ešte potiahneme akú tú dobu.
V zime ju mám najradšej.
Azda to znie zvláštne?
Pravda je taká, že keď je odetá bielym závojom, duša moja pookreje.
Vlani sme boli kdesi na prechádzke.
Zočili sme starší manželský pár.
Dívať sa na nich bola jedna krása.
Kráčali hore briežkom, ruke v ruke – spolu.
Zarazilo ma, ako v tom do nich vulgárne a drzo narazil mladý šarvanec.
Sotva mal 15, ale pozor pozor, tváril sa ako najväčší čávo sveta.
Na svojej drevenej doske so 4 kolieskami sotil priamo do staršej dámy.
Nezmohol sa ani na to slovko – prepáč.
Ach, ale nebudem sa rozčuľovať radšej.
Zmeňme tému.
Jednoducho, ona mi vždy dokáže rozjasniť dušu.
Najmä svojou, nazvyme to, charizmou.
Viete v čom spočíva jej nekonečnosť?
V tom, že vždy s ňou objavím nové miesta, pre mňa, nepoznané.
Juj, prepáčte, ale musím ísť, lebo dnes je vraj akási pochmúrna.
A to je môj čas, keď musím zasiahnuť, použiť všetky svoje tajné zbrane a začať dobrodružstvo s ňou – mojou milovanou Bratislavou.
