Veru, bezstarostný život býval.
Krásne to časy boli, keď v škôlke sme sa hrávali.
Keď mojím jediným problémom bolo, ako sa bude volať moja bábika, kedy ju nakŕmim, oblečiem...
Milovala som ten pocit, keď som zaspala v obývačke a vedela som, že ma mamka alebo ocko prenesú do mojej postele...
A ako rada som sa s bratom rozprávala v posteli o všetkom a o ničom. Ale vždy sme sa smiali. To si celkom presne pamätám...
A ako rada som sa skrývala do periňáku, veru, nikto ma nikdy nenašiel...
Ako som verila na Ježiška a vždy mi nejaký darček priniesol, veru i vtedy, keď som nebola najlepšia...
Ako som zbožňovala školské výlety, keď ma mamka nabalila a dala pár koruniek, nech si niečo kúpim...
Ako sme stále s bratom zbierali gaštany, nech bolo akékoľvek počasie, išli sme a zbierali ich až do tmy...
Ako radi sme si z "písmenkovej" polievky s bratom vytvárali slovíčka...
Ako rada som robila niektoré veci, z ktorých asi nikdy nevyrastiem...
Rastiem, učím sa, spoznávam, padám, vstávam,...
Momenty niektoré prekvapia ma.
Iné ma sklamú.
Avšak, viem, že nie je čas, taký krátky je život na hašterenie, prepáčenia, zlomené srdcia a dovolávaní sa akejsi spravodlivosti.
Je čas na lásku, teraz hneď, nemusím čakať, Teraz je ten správny čas.
Moja duša je veľmi citlivá na chlad, pretvárky a nenávisť. Vždy sa mi pri kontakte s nimi vyhodia slzy a srdce mi bije rýchlejšie a ja sa trasiem. Ktovie prečo.
Som milujúci človek, ktorý má hoci stále otvorené srdce pre všetkých, občas si vyžiadam dovolenku, pretože moje sily pocítia nulový stav. Musím si len dobiť baterky, nové si nikdy nekupujem, pretože staviam na starú zaručenú kvalitu.
Pred dvadsiatimi rokmi, keď som prišla na svet, písal sa deň: prvý apríl. Dokonalý deň pre nedokonalé dievča. Našli sme sa. Ja a on – humor. Milujem ho viac než včera a menej ako zajtra. Vzniklo medzi nami puto.
Niektorí ma majú radi, iní nie. Čo je ale dôležité, tí správni ľudia ma majú radi, takú, aká som.
I tí, ktorí ma radi nemajú, ma istým spôsobom formujú.
Môj život je darom, ktorý vnímam každý jeden deň. Teším sa z neho, no viem, že niekedy sa zbytočne trápim nad vecami, ktoré sú netrvalé a márne.
Občas ma zabolí, keď sledujem okolie.
Občas ma zabolí, keď spomeniem si na to, čo bolo.
Občas ma zabolí, keď vidím, koľko nenávisti a pretvárky je okolo.
Ale vzápätí si uvedomím, že okrem zla, je tu i dobro, že okrem nenávisti tu je i láska, že okrem smútku a žiaľu je tu i radosť.
A tak si kráčam, spoznávam miesta nepoznané.
Tí dôležití ľudia sú tu pri mne.
Podporujú ma, radi ma majú.
Kdekoľvek ma život zavedie, budem sa snažiť darovať ľuďom kúsok seba. Je jedno ako dlho s nimi budem, to krásne, čo im dám, im zostane na celý život. To je to najlepšie, čo môžem urobiť, kdekoľvek budem...
Sofokles povedal: ,,Mnoho veľkolepých vecí je na svete, ale najnádhernejší z nich je človek."
Sme nádherní - i ty, i ja...
