Prídeš na to, že je to nejaký pozemok, nejaká parcela, ktorá nie je rozparcelovaná a máš ďalších xy spoluvlastníkov. Začneš sa o to zaujímať, pretože chceš vedieť, kde to máš. Keďže zákon o zákaze drobenia pozemkov prišiel na svet, až v posledných rokoch na jednom LV sú všetci, aj tí, ktorí majú 70 m2. Tak som hľadala ďalej, ako by sa to dalo vyriešiť. Chcem sa proste postaviť na pôdu a povedať si toto je naše, aby som vedela, že tu sa nachádza niečo, čo reálne vlastnila moja babka, resp. vlastním ja.
Dozvedela som sa, že existuje možnosť rozparcelovania, teda geometrický plán. Pýtala som sa ďalej, teda ďalšieho spoluvlastníka, reakcia bola, že je to finančne náročné, musíš dať niečo na cestu, ťahanie IS tiež niečo stojí, samotné vymeranie stojí veľa peňazí. Dobre, povedala som si v poriadku. Nemôžeš nútiť niekoho, aby investoval, keď v tom nevidí zmysel. Skúsila som inú alternatívu. Skúsim si teda odčleniť, iba svojich pár metrov štvorcových. Reakcia bola neviem, či sa to bude dať, kde to budeš mať, pri ceste, to by si bola zvýhodnená a bla bla bla.
Takže premýšľam. Zdediť niečo je dar alebo ťarcha? Stále si opakujem vetu, kde je vôľa, tam je cesta.
Ale je to možné, ak Vám stále niekto vraví, nedá sa, nemožné, takto nie?
