Jedna z prvých vecí, čo urobila po základných úkonoch ako vypísanie anamnézy a prvotné "ošacovanie" budúceho klienta bolo, že ma odporučila k psychiatričke. V tej chvíli to pre mňa znelo desivo. Ja a psychiatrička? Čo som blázon, mešuge, chorá? Chorá teda som, lenže najprv som si to nechcela priznať. "Neboj, mám to pod kontrolou. Už to nebudem robiť, prisahám." Keď ma však boj proti nutkavým myšlienkam vyčerpával natoľko, že som po štvrťhodinke odolávania bola vyčerpaná ako po školskej dvanásťminútovke, došlo mi, že toto už fakt nie je dobré.
Lieky, ktoré budem musieť dlhodobo užívať, by ma mali spolu s terapiou oslobodiť. Od výkyvov nálad, od nutkavých myšlienok, od samotného rezania. Nič mi nezoberú z mojej osobnosti, ani z vedomostí. Neutlmujú ma, necítim sa byť dezorientovaná. Akurát by som sa po celú dobu užívania nemala ani pozrieť na alkohol, napokon je to tak pri všetkých psychofarmakách.
Mimochodom, doteraz som používala nože a nožíky. Cudzie. Nedávno som si kúpila žiletky. Vlastné. Jazvy sú potom menej viditeľné. Moja pani psychologička v tom vidí pokrok... .
