Ako osa blúdila v autobuse
Nastúpil som ako vždy každý pracovný deň po práci do autobusu, ale nie s dobrým vnútorným pocitom, neúprosné teplo otupilo energiu a vytláčalo pot po celom tele všetkým cestujúcim. Na hlavách mal každý nasadený potný klobúk a akokoľvek bol niekto ochotný začať aspoň formálnu komunikáciu, dusivé teplo zahasilo akýkoľvek pokus už v zárodku. Autobus sa konečne odlepil od zastávky, ja som si sadol na voľné miesto a v otupujúcom teple autobusu som v mojom zornom poli zaregistroval, že pánovi sediacemu predo mnou sa po tričku pomaly premáva osa, zozbieral som energiu a vypustil zo seba v vetu:
-Lezie vám po tričku osa
Pán bez viditeľnej nervozity, s mierne prekvapeným výrazom tváre sa otočil, už sa nadychoval, že niečo povie, ale nestihol vydať žiadny zvuk, predbehol som ho a zašvitoril som:
-Dám vám ju preč
Pán totiž nevedel, že ja mám z domu natrénovaný ťah, keď nechcenú osu opatrne uchopím za koniec krídla a bezbolestne, rýchlym pohybom ju nasmerujem, mierne sa trepúcu, cez otvorené okno von z autobusu, otvorené boli teraz všetky okná autobusu, čo vlastne nahrádzalo klimatizáciu.
-Ďakujem za pomoc
ďakoval pán, ešte jemne otočený, na sedadle predo mnou
- V poriadku
potichu odznelo z mojej strany do dusivého tepla autobusu. Pán sa po asi polhodine zdvihol zo sedadla k odchodu. Aká náhoda, prebleslo mi hlavou, veď ja tu tiež vystupujem. Neskôr už bolo jasné, že pán býva v rovnakom paneláku ako ja, len o jeden vchod ďalej, zaujímavé, že jeho tvár mi nič nehovorila.
Po asi mesiaci sa naše cesty znovu skrížili, ale tentoraz na chodníku pred panelákom. Po pozdrave som znovu vyštartoval ako prvý a na už známeho pána tentoraz čakala príjemná skladba slov:
-Pozývam na pivo, nezájdeme aspoň na jedno
- Ale mohli by sme, prečo nie ?! Teraz som doma sám, lebo manželka išla na návštevu rodičov aj s obidvomi deťmi, mne sa kvôli práci nedalo.
- Tak tomu sa povie, že náhoda zapracovala, lebo viete, že skoro rovnaké je to u mňa, len s tým rozdielom, že ja mám len jedno dieťa.
Pozvanie bolo prijaté, musím ale poctivo priznať, že neskôr sme chodili na pivo aj keď manželky a deti boli doma, ale vtedy sme to zbytočne nenaťahovali a boli sme rýchlo len na jedno, čo nebolo až také časovo vyčerpávajúce a nevyvolalo to ani hnev v rodinách, že sa flákame po krčmách, pivo bral vždy jeden z nás a boli sme vždy vonku, aby z nás nešiel krčmový zápach, po pive nasledoval vždy pre istotu, vankúšik žuvačky, aby sme dokonale zahladili pivové stopy.
Čas plynul, stali sa z nás správni kamaráti, zoznámili sa aj naše manželky spolu s deťmi.
Každý teraz čaká, ako to bude ďalej, ale ja môžem len konštatovať, že všetko bolo v najlepšom poriadku.
Až tu jedného dňa zo všetkých médií bolo jasné, že sa blížia veľké voľby, čiže voľby do NR SR, aby som to stručne opísal. Ja som len zaregistroval, že môj kamarát sympatizuje s úplne opačným politickým názorom ako ja, prišiel som na to podľa balónikov, zástaviek s logom strany a farebných straníckych brožúrok, ktoré mal v byte po volebného mítingu.
Balóniky sa páčili hlavne našim deťom, no a ja som sa snažil, ako sa len dalo nezačať žiadnu diskusiu na politickú alebo volebnú, čo sa mi úspešne darilo. Ani z kamarátovej strany nič podobné nezaznelo, len moja manželka sa môjho kamaráta celkom spontánne a bez varovania spýtala:
- A pôjdete voliť, my sa snažíme vždy ísť voliť
- My asi tiež pôjdeme
Zaznela neutrálna odpoveď. Mal som obavy, že to bude pokračovať ďalšou otázkou mojej manželky o tom akú stranu idú voliť, ale ako na zavolanie nás vyrušili deti svojou jasnou požiadavku:
- Kedy budeme jesť, už sme hladní ?!
Tým sme sa úspešne vyhli tomu, aby sme sa pohnevali a pohádali kvôli politike na tri generácie dopredu. Veď najprv sme predsa kamaráti a až potom voliči politických strán. Naše celorodinné kamarátstvo pokračovalo a pokračuje ďalej a mne je nad slnko jasné, že ak by som opäť náhodou videl na tričku môjho kamaráta osu, dám ju preč mojim ťahom aj keby tá osa mala na tele nakreslené logo jeho obľúbenej politickej strany.
