Čo dokáže náhoda.
Fenomén náhody účinkuje ako neviditeľné vlny, ktoré obklopujú okolitý svet, sú neviditeľné ako elektromagnetické vlnenie všade okolo nás a vyplávajú na povrch sveta až keď zasiahnu do chodu nášho života. Ich výsledok vidíme až oveľa neskôr, keď si spätne premietame v hlave chod našich životných udalostí. Náhoda sa dopredu neohlasuje, proste príde a my musíme na ňu zareagovať, či správne, alebo nesprávne sa zistí až neskôr.
Keď mi prišlo oznámenie o nástupe na povinnú vojenskú službu, to určite ešte nebola náhoda, pretože som to podobne ako všetci moji rovesníci očakával. Dokonca v tej dobe sa šírila otrepaná fráza : „vojna z teba urobí skutočného chlapa“, čo malo zo mňa spraviť chlapa mi ale vôbec nebolo jasné. Do tej doby som mohol robiť skutočného chlapa maximálne pri hraní futbalu alebo tajným fajčením cigariet.
Povolávací rozkaz, kde mi oznamovali miesto a čas nástupu na kurz skutočného chlapa som si prevzal bez viditeľného nadšenia a nebol som určite jediný. Ale nejaký stres sa vôbec neprejavil, lebo som nevedel, čo ma čaká, bol tam len malý nepokoj, ktorý pociťuje napríklad každý športovec pred nástupom na športový výkon. To bolo jediné pozitívum.
Krátko po nástupe, som samozrejme absolvoval takzvaný „prijímač“. Vojenské časy sa ľahšie prekonávali komunikáciou s niekým , s kým ste si tzv. “sadli“, v mojom prípade to bol Jozef z malej dedinky pri Michalovciach. Napriek tomu v akej situácii sme sa všetci okolo nachádzali mal večne dobrú náladu a neutíchajúce odhodlanie preniesť sa cez všetky prekážky. Stali sme skutočnými kamarátmi, ktorí o sebe vedia všetko a vedia sa navzájom podporiť v neočakávanej situácii.
Nastala situácia, keď sme mali byť všetci, čo sme absolvovali základný vojenský výcvik, prevelení do vojenského útvaru, kde sme mali stráviť zvyšok povinnej vojenskej služby, týkalo sa to samozrejme aj mňa a Jozefa. V daný deň sme sa všetci vydali do „úžasného“ civilného sveta, ktorý sme si vychutnávali plnými dúškami, aby sme znovu zakotvili na 11 mesiacov vo vojenskom priestore kasární, ktorý bol výrazne odlišný od sveta, ktorý sme si dovtedy užívali. Keď sme dorazili do cieľovej stanice, po vystúpení z vlaku sme nemali náladu robiť nič iné, len kráčať rovno do kasární a zahlásiť náš nástup. Pri vykročení daným smerom som zrazu zaregistroval nadšený plán „východniarov“ o tom, že ešte zájdu na pivo, veď povinné zahlásenie príchodu je až polnoc daného dňa, čiže chcú si ešte vychutnať pitím piva „život v civile“. Ja a ani so zvyšok skupiny nemal chuť sa ešte niekde zastavovať. Jozef teda išiel na pivo a ja do kasární. S Jozefom som sa stretol nasledujúci deň, okamžite mi oznámil, že všetci tí, čo sa dostavili až po nás, vrátane neho sú prevelení v nasledujúci deň na iné miesto povinnej vojenskej služby. Vtedy som to bral ako fakt a vôbec som nebral do úvahy, čo za tým stojí. Jozefa som už nestretol až do okamžiku rozsiahleho vojenského cvičenia, kde som stretol kamarátov Jozefa z „ východu“. Dostala sa ku mne nepríjemná správa, že Jozef mal ťažkú nehodu spôsobenú prevrátením tanku s následným poškodením nohy a ľadviny. Trochu optimizmu mi ale dodal fakt, že už sa zotavuje a zakrátko sa vráti a dotiahne vojenskú službu do konca.
Vtedy som na chvíľu zostal stáť nehybne zapustený do zeme ako stromy navôkol, pretože mi to „došlo“
Nevyspytateľný fenomén náhody, že mne sa nechcelo ísť na pivo a Jozefova túžba ešte niečo si užiť, spôsobila, že teraz čelí vážnemu zraneniu a ja som úplne bez fyzického aj psychického škrabanca a užívam si „krátke pochybné víťazstvo“ bezproblémovej nechcenej, nenávidenej, ohováranej a niekedy aj často spomínanej vojenskej služby.
Krátky príklad ako zaúraduje tá „potvora“ – náhoda
Kto chce a môže,, zalovte v pamäti a dajte ďalšie zaujímavé príklady tej „ potvory“ .
