Paštéta na mešite
Končil sa jeden z mnohých, šedivých a jednotvárnych dní, mysľou som bol už dávno doma, len moje telo sa ešte potulovalo po pracovisku.
Dvere kancelárie sa práve v ten okamžik otvorili, dnu vstúpila moja kolegyňa, v jej očiach som zazrel dobrú náladu a v jej rukách papier. Buď má radosť, že končí pracovná doba, alebo má rukách oznámenie o zvýšení môjho platu. Ani jedno ani druhé, dvere sa ešte nestihli ani zavrieť a jej slová sa už rútili:
-Počuli sme, že už si bol v Istanbule, prišla nám ponuka na zájazd do Istanbulu, veľmi výhodná, už som začala zisťovať aj záujem, zatiaľ ide 6 kolegov, ostatní sa musia ešte poradiť doma.
-Chcem sa ťa spýtať, či by nešiel s nami a dala papier, kde boli kompletné informácie o zájazde do Turecka
Nie som typ, ktorý robí spontánne rozhodnutia, som skôr váhavý typ a tak som aj odpovedal váhavo:
-Ešte si to rozmyslím, hneď v pondelok ti poviem, ako som sa rozhodol
Musím priznať, že som si ešte v ten istý deň spomenul na dlhú únavnú cestu autobusom cez celý Balkán. Možnosť znovu si zopakovať vyše 30-hodinovú cestu autobusom, som hneď na začiatku úvah nekompromisne odmietol. Kolegyňa asi dopredu vytušila moje rozhodnutie, pretože, keď sa ma prišla spýtať, ako som sa rozhodol, nebola sama, ale s mladšou kolegyňou. Ja som zase hneď odhadol, čo bude nasledovať. Po mojom vyjadrení o neochote ísť na zájazd do Istanbulu to aj naozaj prišlo – obe ma začali prehovárať ako poisťovací agenti a nakoniec použili najťažší kaliber – na zájazd idú len ženy a patrilo by sa, keby s nimi bol aspoň jeden chlap. Hneď som namietal, že keď sa s toľkými ženami bude v Turecku pohybovať jeden chlap, hneď si budú myslieť, že na Slovensku zaviedli podľa ich vzoru háremy.
Všetky moje pravdivé aj vymyslené protiargumenty, kolegyne sfúkli zo stola tak ako to dokáže len ten najväčší ženský uragán plný zaliečavých slov, nevinných úsmevov, malých nevtieravých lichôtok, čo vedia, kde majú presne pohladkať navonok nepreniknuteľné mužskú dušičku.
Spomenul som si na radu od mojich starších kolegov: Keď ťa ženy niekam pozývajú, musíš sa vehementne zdráhať – aspoň chvíľu. Chvíľa zdráhania uplynula a ja som sa stal posledným účastníkom zájazdu.
Nadišiel deň odchodu. Do autobusu nastúpili všetci účastníci zájazdu. Sprievodca nám stručne vysvetlil plán cesty, upozornil nás, že na tureckých hraniciach sa požadujú za turecké víza len doláre, čo spôsobilo malý rozruch medzi tými, čo mali len nemecké marky, po krátkych obehoch mariek a dolárov z rúk do rúk, mal každý žiadané doláre. Moje kolegyne sa pohodlne usadili, veď boli do páru, len ja som bol sám na dvoj-sedadle a očakával som, kto si ku mne sadne.
Vyšlo to na staršieho decentného pána, slušne sa ma spýtal, či je voľné a stal sa na nasledujúcich 30 hodín, mojim spolu- sediacim.
Nezvyknem sa dať s neznámym človekom okamžite do reči a okamžite prezradiť o sebe celý životopis a priznať sa neznámemu človeku nevedomky aj k tomu, čo by som inak nikdy nikomu neprezradil. Nepatrím k tým typom, pre ktorých je cudzí človek ako čierna diera vo vesmíre, čo vtiahne do seba všetko a nepustí nič von. Ja som môjho spolucestujúceho neobťažoval žiadnymi otázkami, ani som sa s ním nepúšťal do dlhých rozhovorov. Ja aj on sme mali dostatočné množstvo materiálu na čítanie, čím sme sa pohybovali v dvoch dostatočne oddelených svetoch, hoci sme boli len pár centimetrov od seba. Tak som vlastne celkom bez zbytočného trápenia prežil dlhú cestu
Len raz som prenikol do diskrétnej zóny svojho spolu-sediaceho, dosť originálnym spôsobom. Začalo to celkom nevinne. Po mojom dlhšom čítaní, prišlo nutkanie na pauzu v podobe doplnenia zásob v žalúdku. Otvoril som si malú paštétu, možno preto, lebo som sa narodil v Prahe a pomaly som ju ujedal spolu s rožkom.
Náhle, bez najmenšieho varovania sa zmes rožka a paštéty dostala do nesprávneho otvoru, zabehlo mi, trhlo mi celým telom, hneď som sa rozkašlal, cítil som, že mi náhle vyletel kúsok paštéty z úst, ktorý som chcel okamžite odstrániť, ale nemohol som ho nikde nájsť, nebol ani na sedadle, na mojom tričku ani na mojej knihe.
-Kde môže doparoma byť ?!-
S malou dušičkou som obrátil zrak k môjmu susedovi na sedadle, malinký kopček paštéty, ktorý ostro kontrastoval s bielou farbou, sa na mňa škeril zo stránky knihy môjho suseda.
Môj spolu-sediaci práve čítal článok o slávnej Modrej mešite, mešita bola graficky dokonale ilustrovaná. Moja trochu predžuvaná zmes sa z ničoho nič, kde sa vzala tu sa vzala, ocitla sa v susedovej knihe priamo na obrázku Modrej mešity. Zneuctenie mešity mi ale prešlo bez ujmy. Sused ku mne letmo obrátil hlavu, cítil som jeho pohľad na mojom tele, neodvážil som sa mu pozrieť do očí.
Nadýchol sa a elegantným bekhendovým úderom odoslal nepríjemnú, prilepenú zmes do prachu autobusového zabudnutia.
-Prepáčte, nechcel som-
To boli jediné moje slová na ospravedlnenie, bol som šokovaný, že práve tam zaletela moja potrava, že na viac sa prekvapené ústa nezmohli. Sused nebol ani viditeľne nahnevaný, že by už niečo podobné zažil? Dúfal som, že nie
V tej chvíli som mohol rozdávať červenú farbu, tak som jej mal nadbytok v celom tele. Chcel stať úplne malý, aby ma nebolo vidieť, ale nejak to nešlo, musel som to chtiac-nechtiac pretrpieť až do momentu, keď spolu-sediaci definitívne vystúpil z autobusu a slovo – Do videnia- bolo posledná spomienka, ktorá mi po ňom zostala a ešte aj ten malý kopček paštéty na Modrej mešite.
