„Včera zomrel hneď po očkovaní kamarátov syn. 33rokov. Chlapec potreboval očkovanie kvôli práci v Rakúsku. Dnes bude vystavený v dome smútku a zajtra asi pohreb. Volal sa Tomáš Fulier. Veľké Rovné okr. Bytča. Vraj po očkovaní hneď v čakárni dostal mŕtvicu. A nikde o tom ani zmienka, veselo to pichajú ďalej. Všetci dusíme v sebe obrovský hnev.“
Aj s takýmto príspevkom sme sa mohli minulý týždeň stretnúť na slovenských sociálnych sieťach. Nepochybne každý, kto sa pravidelne pohybuje v ich prostredí, sa stretol minimálne s jedným z podobných príbehov. A hoci im neuveria všetci, i tak sa dokážu v online priestore veľmi rýchlo a nekontrolovane šíriť. Môže za to práve ich forma – v istom zmysle ide totiž o špecifickú formu rozprávania príbehov (storytelling).
Úvodný príbeh má všetko: konkrétneho autora, meno poškodeného, silnú zápletku, nesie v sebe emóciu a jasne ukazuje na spoločného nepriateľa, boj dobra so zlom. Zdá sa vám to niečím povedomé? Samozrejme, veď podobné črty majú aj rozprávky. A rovnako ako rozprávky, aj tento príbeh je vymyslený. Smrť mladého muža vôbec nesúvisela s očkovaním, vysvetlenie nájdete tu.
Dezinformácie sú tiež len príbehy
Prečo sú príbehy v spojitosti s dezinformáciami takým dôležitým fenoménom? Americký výskumník W. Fischer uvádza, že sú pre ľudí skrátka presvedčivejšie než fakty. Celý koncept storytellingu je postavený práve na tomto predpoklade. Čomu máme tendenciu uveriť skôr? Zložito popísaným výsledkom metaštúdie od zahraničných vedcov, ktorá vyvracia súvislosť očkovania s autizmom, či kamarátke, ktorá nám emotívne opíše vlastnú skúsenosť s tým, že jej dieťa po vakcíne autizmus „dostalo“? O tom, že príbehy vyhrávajú nad vedeckými závermi a štatistikami, svedčí aj množstvo kolujúcich neprávd na internete. Šíriace sa dezinformácie môžeme v určitom zmysle taktiež považovať za formu rozprávania príbehov a ich producenti s ich silou rátajú. Preto sa môžeme tak často stretnúť s konšpiračnými teóriami, hovoriacimi o deštruktívnych silách, ktorých cieľom je ovládnuť svet. No a konšpirátori sú predsa tí, ktorí toto zlo odhalili a sú tými jedinými vyvolenými, ktorí zlo môžu poraziť. V čom sa to líši od boja Harryho Pottera proti Voldemortovi? Hádam len v tom, že veriť rozprávkovému príbehu je neškodné, zatiaľ čo uveriť dezinformáciám môže mať ďalekosiahle následky pre jednotlivca, no v konečnom dôsledku (ako to môžeme pozorovať aj v časoch pandémie) i pre spoločnosť.
Čím známejší, bližší, či atraktívnejší príbeh je, tým viac nás priťahuje, tým lepšie si ho zapamätáme a tým väčšiu tendenciu dôverovať mu máme. Ak sa navyše ešte vieme aj stotožniť s hlavným hrdinom a prežívame na základe neho silnú emóciu, príbeh má vyhraté. To môžeme ľahko pozorovať i na známom hoaxe, ktorý sa v online priestore šíri už celých 10 rokov - príbeh o Rómoch, ktorí v lekárni nemusia platiť za lieky.
Čo tak asi cíti bežný človek, ktorý si prečíta takýto status? Hnev? Nenávisť? Má pocit nespravodlivosti? Pravdepodobne. A aká je pravdepodobnosť, že si pod vplyvom týchto emócií následne dohľadá fakty? Takmer nulová. Hoci by sa rýchlo dozvedel, že ide len o hoax a žiadne zázračné papieriky (okrem receptov) nám v lekárni nepomôžu.
Príbehy ako nástroj boja proti dezinformáciám?
I keď sa nám môže zdať, že medzi faktmi/vedou a príbehmi je hlboká priepasť, je tomu skutočne tak? Veda sa tradične snaží prezentovať overené fakty, zatiaľ čo príbehy oslavujú skúsenosť jednotlivca bez ohľadu na to, aká reprezentatívna táto skúsenosť môže byť. Avšak táto jedna skúsenosť môže mať väčší vplyv na naše rozhodovanie, než výsledky desiatich výskumov. Pri posudzovaní kvality informácií nám už samotný fact-checking dávno nestačí. To, čomu veríme, väčšinou nie je o faktickosti či nefaktickosti, ale o tom, akému štýlu podania viac dôverujeme. Preto sa začínajú objavovať iniciatívy, ktoré hovoria o kombinovaní vedy a storytellingu. Vychádzajú z predpokladu, že ak dokážeme fakty komunikovať prostredníctvom príbehov, máme väčšiu šancu ich dostať k verejnosti zrozumiteľným a jasne uchopiteľným spôsobom. Netreba však v súvislosti s dezinformáciami zabúdať ani na vlastnú reflexiu toho, ako na nás príbehy pôsobia. Ak budeme vedieť, kde sú naše citlivé miesta, akým spôsobom nami môžu príbehy manipulovať a tieto manipulácie budeme vedieť odhaliť, máme úspešne nakročené k zodpovednejšiemu konzumovaniu informácií.
za tím ZSI spracovala Kristína Blažeková
Pamätajte: Overujte – hľadajte – voľte si info.
Sledovať nás môžete tu: https://www.facebook.com/zvolsiinfoSR
Použité zdroje:
https://euvsdisinfo.eu/storytelling-the-disinformation/
https://www.pnas.org/content/118/15/e1914085117
https://www.quark.sk/pribehy-su-data-s-dusou/
https://phdexistence.cz/wp-content/uploads/2021/06/sbornik2021_final.pdf (Za siedmimi hoaxami alebo o trojhlavom fake news, s. 320)
