A bol tovôbec skutočný pokus, alebo iba maskovací manéver, ktorý bol nevyhnutný, aby satí istí a im podobní ľudia mohli naďalej udržať pri moci? Nedávno somv Týždni čítal článok o Jeľcinovi, kde autorka píše o jehoúprimných úmysloch Rusko zmeniť. Možno som čiastočne dostal odpoveď na poslednúotázku: Áno, ľudia, ktorým o zmenu išlo boli a sú, no zdá sa, že tonevyhrali a stali sa skôr obeťami ako „herojmi“.
Keď saz molocha – Sovietskeho Zväzu zrodilo Rusko, mnohí zaúpeli. Asitušili, že transformácia takého veľkého a nedemokratického štátneho zoskupenianemôže vyjsť úprimne zhora a že zdola nevzišla tiež. Bol to teda len akýsifiktívny manéver? Možno áno. Potvrdzovala by to aj následná absencia lustrácie.Vďaka tomu mocenské štruktúry sovietskeho impéria v ruskej podobepretrvávajú naďalej, schovávajúc sa pod pláštikmi rôznych záujmových skupín.
Keď prebiehaliv Sovietskom Zväze zmeny, ľudia sa báli, že bude občianska vojna, no tietoobavy sa nenaplnili. Obyvatelia Sovietskeho Zväzu sa dokonca ani nejako veľmi netešili, aninemanifestovali a zdá sa, že z premien sa tešili iba intelektuáli,ktorí sovietskemu režimu nezapredali dušu. Táto absencia presvedčenia národao správnosti zmien je podľa môjho názoru zlým prognostickým indikátorom,pretože každý národ si slobodu myslenia a konania musí vybojovať. Musí nadobudnúťakési kolektívne vedomie a chcieť niečo zmeniť. Ak sa zmeny dejú lenniekde hore, a ľudia sú „natoľko zaťažení svojimi pracovnými povinnosťami,že zmenu režimu ani nepostrehnú“, nedá sa očakávať skutočná „metanoia“ krajiny.V Sovietskom Zväze bol odpor slabý a po zmene režimu mnoho ľudí túžipo prinavrátení dávneho poriadku... Zdá sa, že mnohí si želajú znovunadobudnutiedávneho impéria. Vštepuje sa im nielen hrdosť na cárske Rusko, ale aj hrdosť naobrovský Sovietsky Zväz, čiže na dva po ľudskej stránke odsúdeniahodné režimy,v ktorých boli zavraždené milióny ľudí iba kvôli tomu, že s nimi nesúhlasili.Je to hrdosť na režimy, ktorých vnútorná politika bola založená aj navyvražďovaní vlastných obyvateľov a zahraničná politika a „bratská pomoc“ nalži a dohodách majúcich chrániť sovietske vplyvy (Ribbentrop-Molotov,Katyň, rok 1968, maskovanie havárie elektrárne v Černobile, atď.) A natejto hrdosti stavia teraz ruský prezident Putin svoju rétoriku i politiku- vnútroštátnu i zahraničnú. Snaha Ruska získať stratené impérium,prípadne zachovať si sféry vplyvu je v poslednom čase čoraz evidentnejšia.A praktiky, aké používa na dosiahnutie cieľa sú znova neprehľadné a veľmi sa nelíšiaod tých minulých. Rozdiel spočíva možno v ich oveľa sofistikovanejšomprevedení.
Dobrým príkladomje „energetická politika“ sprevádzaná „testovaním“ ropovodných kohútikov. Niktoasi nepochybuje o tom, že Rusko sa snaží vybudovať energetické impériumzaložené na jeho monopolnom postavení v dodávkach energie a žemožnosťou ako zarobiť čo najviac je individuálny prístup k podpisovaniuzmlúv s európskymi štátmi. Preto je spoločná energetická politika EÚ pre ruskúvládu neprijateľná. A Rusko podnikne všetko preto, aby EÚ nevystupovalavoči Rusku v oblasti energetického vyjednávania ako jeden subjekt. Užteraz uzatvára separátne dohody s európskymi štátmi a poskytuje im rôznevýhody. Len aby, nedaj Bože, EÚ jednomyseľne neschválila spoločný energetickýplán. Na záver niečo z domáceho súdka. Náš pán premiér často spomína energetickú bezpečnosť Slovenska, ktorá máspočívať v nepredávaní štátnych monopolov do rúk mimonárodných subjektov. Akosi však máme vysvetliť napr. prvotné nominácie v dozornej radeTranspetrolu, kde SMER nominoval ľudí spojených s Ruskom ovládanýminaftovými koncernami? Ako si vysvetliť fakt, že Slovensko je na 90% závislé od ruskej ropy a pán Fico s tým nemieni nič robiť? Politika energetickejbezpečnosti Slovenska znie v tomto kontexte z Ficových úst ako jej výsmech.A najmä, ako výsmech z naivity ľudí, ktorí mu uverili. AktivityFicovej vlády (tak ako Mečiarovej v minulosti) smerujú k naviazanostina ruské monopoly a tým aj na staré komunistické KGB-ácke štruktúry. To nie je energetická bezpečnosť, ale dosť veľké nebezpečenstvo.
