Stála som na vrchole Veľkého Fatranského Kriváňa, dívala sa na blízke či vzdialené pahorky, ktoré sa majestátne týčili spoza tvoriacich sa mrakov. Malé, skromné a pokojné dedinky v doline vzala pod ochranné krídla hmla. Z neďalekého svahu sa spúšťal lyžiar po poslednom zvyšku snehu a za ním krížom - krážom pobehoval pes. Za kosodrevinou sa schovávala chata, kde sme strávili včerajší večer pri horúcom čaji s rumom a spievali piesne za doprovodu harmoniky.
Obzrela som sa. Na skalách za mnou sedeli moji spoločníci. Z tváre im sršal pokoj a nevyslovená úcta. Dívali sa na okolitú prírodu tak, ako sa ja zvyknem dívať na skvosty v ich rodnej vlasti- vo Francúzsku.
Pokračovali sme v ceste hustým čučoriedčím s ešte nedozretými plodmi. Rozprávala som svojim francúzskym kamarátom o Satinského čučoriedkach a oni sa usmievali. Prechádzali sme cez mierne búriace sa studničky a oni sa nevedeli dopiť sviežej, studenej vody. Z turistického chodníka sme presúvali desiatky veľkých čiernych chrústov na bezpečnejšie miesta. Na obed sme sa zastavili na chate a hladne hltali slaninu s vajíčkami a pečenú klobásu. Podvečer sme ešte Starému Strečianskému hradu pomohli ubrániť sa pred nájazdom Turkov a zostúpili sme z výšin opäť na zem - do jednej z tých malých, skromných a pokojných dediniek.
