A o siedmej sme už napoly pri vedomí s lačnými žalúdkami šľapali. Rovno, nahor, predierajúc sa blatom, kráčajúc po mokrých skalách. Stále a zas a znovu. V hmle. Bez slov.
Keď sme okolo deviatej zastali a vytiahli z batohov obživu, spoza hmly jemne vykukovalo slnko. So skrehnutými prstami sme pojedali čokoládu, brusnicové kríčky červenajúce sa záplavou plodov a čučoriedkové pýriace sa jeseňou nás vôbec nelákali.
Zanechala som chalanov na mieste, ktoré pre nás navždy ostane "slnečnou skalou" a hnaná chladom pokračovala vo výstupe osamote. Uvedomujúc si, že moji spoločníci maj[ viac času na načerpanie energie, som húževnato stúpala. Predierala sa hmlou, dýchala z plných pľúc a snažila sa zdôvodniť svojmu podvedomiu zvyknutému na pravidelný prísun smogu, že tento vzduch je ten jediný pravý, čistý a vhodný. Vysoko nad hlavou mi prítomnosť oznamoval hlasným, naliehavým piskotom dravec - môj jediný spoločník po tom, ako ma aj myšlienky opustili.
Ani neviem, kedy som vystúpila nad mračná, prekročila magickú hranicu deliacu v ten deň tatranské vrcholce od okolitého sveta.
Potom sa tá hra začala v plnej paráde. V hmle- na slnku. V oblakoch- nad nimi. Schovaná- odhalená. Zmrznutá- na chrbte príjemne hladená slnečnými lúčmi. Nevzdala som sa a hory sa nado mnou nakoniec uľútostili, nechali ma vychutnávať ich krásu v plnej nádhere.
Na vrchole bolo slnečné, teplé bezvetrie.
A vôbec. Veľmi príjemné ocitnúť sa na vrchole toľko ospevovaného končiaru, symbolu národnej hrdosti. Ešte príjemnejšie byť tam s osobami zdieľajúcimi rovnaké pocity. Len škoda, že medzi nimi nebol žiaden iný Slovák. Škoda, že aj po ceste nadol sme stretávali iba Maďarov, Poliakov, Čechov...
Autor fotografií: Guillaume Roux
