Vietor nám vial vo vlasoch a po nepríjemnom šliapaní pri následnom niekoľko kilometrov dlhom zjazde už aj v duši. Odvial do kúta môj zvyčajne dominujúci pud sebazáchovy, cestou tajne vyhadzoval jednu myšlienku za druhou. Keď sme uprostred dediny zastali, stále sa bláznil na kolotoči v mojej duši a nútil ma smiať sa. V ceste sme pokračovali vedľa bicyklov. Jednak kvôli zmyslom, ktoré pahltne ochutnávali všetko v okolí, jednak kvôli náročnosti cyklistických chodníkov, na ktoré bola naša kondícia príliš chabá.
Ách Zázrivá! Hra farieb, kopaníc, pastvín, lúk, stohov a chalúp. Obloha nad Tebou je modrejšia ako modrá a gýčové pozadia na desktopoch príliš fádne. Ako úžasne znie pozdrav "Dobrý deň" v Tvojich útrobách a ako hrejú slová babičky "Dobrý, veru dobrý".
Vďační vetru za nevyžiadanú a bezplatnú službu, ktorej výsledkom boli vyprázdnené duše schopné absorbovať nové vnemy, sme pokračovali v ceste. Mlčky sme sledovali pastvinu pod nami- pastiera ležiaceho pod divou čerešňou, kravy v ohrade s hlavami otočenými smerom k práve prichádzajúcemu traktoru zvážajúcemu drevo z lesa, 2 lady stojace kúsok pod nimi a čakajúce na koniec šichty. Stále mlčky sme sa vydali za zvukom prezrádzajúcim blízkosť studničky a s chuťou sme pili lahodnú vodu z dreveného válova, na dne ktorého sa v zemi rýpali dážďovky. A potom sme sa zahĺbili do bezmyšlienkového a podrobnejšieho poznávania kopaníc. S úsmevom v očiach sme stúpali a klesali, prechádzali lesmi, pastvinami, lúkami, brodili sa blatom, obdivovali faunu a prehodili pár slov s obyvateľmi osamelo stojacich usadlostí. Keď sme pri mekotajúcich mladých kozliatkach zastali, pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že žiaden vietor nám už v ten deň neumožní vnímať ďalšie nové krásy. Nasadli sme na bicykle a dali (snáď len načas) zbohom Zázrivej.
