Zdá sa mi, že veľký podiel nejasností, ktorý ovláda celkové dianie okolo ropného zlomu, a ešte viac slepé predurčenie ku katastroficky nesprávnym opatreniam ľudí neuvedomujúcich si ropný zlom, pramení z neschopnosti klásť si tie správne otázky. Totiž mnoho ľudí, ktorí si uvedomujú limity fosílnych zdrojov sa napríklad domnieva, že je potrebné zodpovedať otázku, ako je možné trvalo udržať modernú priemyselnú spoločnosť s použitím alternatívnych zdrojov energie.
Ale akákoľvek odpoveď na túto otázku je nesprávna. Otázka, ktorú by sme si mali klásť je, či moderná priemyselná civilizácia môže existovať bez obrovskej a rastúcej spotreby energie takmer zadarmo, teda energie ktorá v súčasnosti pochádza výlučne s fosílnych palív, a odpoveď je nie. Len čo si toto uvedomíme, naskytnú sa ďalšie užitočné otázky - napríklad koľko z dedičstva posledných 300 rokov je možné zachrániť, a ako - ale kým neprekonáme kladenie nesprávnych otázok, budeme uväznení v prízraku hľadania náhrady za ropu, ktorej vznik trval viac ako 100 miliónov rokov.
Je možné poľahky nájsť aj iné príklady správnych otázok. Ako sú vrcholoví politici zaneprázdnení vyjednávaniami v Kodani, nevyslovená otázka najviditeľnejšie visiaca vo vzduchu znie, prečo ľudské spoločnosti, pri voľbe medzi prežitím a kolapsom, tak dôsledne volia rozhodnutia, ktoré ich ničia.
Vo všetkých diskusiách o ropnom zlome, klimatickej zmene, či takmer akomkoľvek inom globálnom probléme, ktorý vám napadne, sa skrýva domnienka, že ak sa všetci budeme snažiť dostatočne, dokážeme krízu prekonať a môžeme smelo hľadieť na budúcnosť. Mainstreamoví voliči majú tendenciu sa domnievať, na základe dôkazov, že výmena ľudí v politike či ekonomike za iných, problém vyrieši. Voliči na okrajoch väčšinových názorov majú tendenciu sa domnievať, tiež na základe dôkazov, že výmena ľudí v politike či ekonómii podľa ich chuti takisto vyrieši problém.
Takmer všetky mediálne informácie o cirkuse v Kodani, mainstreamové alebo iné, spadajú do týchto dvoch táborov. Zatiaľ čo mainstreamová pravica búši svojou spoločnou päsťou do lavíc a trvá na tom, že ľadové medvede by boli v poriadku, ak by posledné kolo volieb dopadlo naopak, mainstreamová ľavica napĺňa vzduch prosbami, že Obama splní ich takmer mesiášske fantázie, ktoré do neho vložili - vysvetlí mi prosím niekto ako je možné dostať Nobelovu cenu a mier a pritom viesť dve vojny? Medzitým socialisti trvajú na tom, že všetky chyby kapitalizmu je možné vyriešiť poľahky socialistickou revolúciou, bez ohľadu na drobný detail, že ekologická minulosť socialistických krajín je ešte oveľa horšia ako tých kapitalistických; ostatní ľavicoví či pravicoví radikáli tvrdia to isté ako socialisti, často na základe ešte slabších dôkazov.
Pri tom všetkom si myslím, že stále viac ľudí si začína uvedomovať, že akýkoľvek bude výsledok v Kodani, zmysluplná reakcia na rastúcu nestabilitu globálneho podnebia ním nebude. James Hansen, jeden z popredných vedcov študujúcich globálne otepľovanie, v médiách ohlásil, že dúfa v neúspech rokovaní v Kodani, pretože žiadne z uvažovaných opatrení nie je užitočné; bolo by lepšie, tvrdí, začať úplne odznovu. Zdá sa mi, že v prvom prípade má pravdu, a v druhom sa mýli, pretože ak začneme znova, tipnite si, kde skončíme? Znovu späť tam, kde sme dnes, tvárou v tvár pred roztvárajúcou sa priepasťou medzi tým, čo je politicky uskutočniteľné a tým, že by krízu naozaj vyriešilo.
Tí ľudia, ktorí nie sú pri moci, a teda nemusia znášať dôsledky svojich politických rozhodnutí, zväčša tvrdia, že politici by mohli, alebo mali jednoducho preklenúť túto priepasť pre dobro svojich voličov. Kodaň ponúka užitočný príklad, prečo je takáto rétorika iba plytvaním slov. Predpokladajme, na základe tohto argumentu, že Obama by súhlasil s takým znížením emisií v Spojených štátoch, ktoré by malo skutočný dopad na klimatickú zmenu. Uskutočnilo by sa toto zníženie? Nie, pretože Kongres by ešte musel súhlasiť so zavedením potrebných opatrení - a aj v prípade že je Demokratická strana v prevahe - zatiaľ nebol schopný presadiť ani tú najmenej účinnú legislatívu v tejto oblasti.
Predpokladajme ale, že sa stane nepravdepodobné, a Obama aj Kongres odsúhlasia dramatické zníženie emisií. Aký by bol výsledok? Viac pravdepodobne ako nie, rozhodujúce víťazstvo Republikánov v kongresových voľbách v roku 2010, ktorí by prijaté zákony zasa zrušili. Emisie skleníkových plynov nie je možné znížiť mávnutím čarovného prútiku; toto zníženie bude stáť bilióny dolárov v časoch, keď je rozpočet už tak napätý, a bude znamenať ďalšie náklady pre ekonomiku. Tieto opatrenia by boli nepopulárne aj v prípade, ak by existoval konsenzus o klimatickej zmene aj mimo vedeckú komunitu, čo nie je. Dokonca aj tí kongresmani, ktorí by radi videli uplatnenie znižovania emisií v zákonoch myslia na znovuzvolenie v budúcich voľbách.
Rovnaké pravidlá platia aj pre rokovania medzi jednotlivými krajinami; akýkoľvek štát, ktorý príjme významné zníženie emisií, sa dostane do konkurenčnej nevýhody proti štátom, ktoré tak neurobili. Všimnite si spôsob, akým sa súperiace mocenské bloky v Kodani snažia presunúť zodpovednosť za znižovanie jeden na druhého. Spomínate si na zlyhanie obchodných vyjednávaní za posledné desaťročie, v ktorých sa Európa a Spojené štáty snažili prinútiť priemyselne sa vzmáhajúce krajiny tretieho sveta, aby súhlasili s trvalou, druhoradou pozíciou? Je to tu zas, s použitím povoleniek emisií CO2 pri obchodovaní, a rozvojové krajiny znovu nemajú žiadne.
Všimnite si, že to čo sa deje vo všetkých týchto prípadoch, je že systém pracuje tak, ako bolo plánované. Nakoniec, zvolení politici, by sa mali podľa očakávaní starať o to, čo si ich voliči doma myslia; excesy každej strany by podľa predpokladov mali krotiť odôvodnené obavy toho, že konkurenčné strany môžu a aj využijú možných chýb vládnucej strany. Tak napríklad národné vlády zdôvodňujú svoju existenciu hájením záujmov svojich občanov v medzinárodných rokovaniach. Vo väčšine prípadov, nielen že je takéto krotenie užitočné, ale dokonca ale životne dôležité; nekontrolovaná moc akéhokoľvek aspektu ľudského života vedie k tyranii. V určitých prípadoch však tieto inak nevyhnutné postupy vytvárajú bariéry. Ktoré zabraňujú uskutočneniu nevyhnutných opatrení.
Viera, že nič z tohto nie je dôležité, a že niekto iný by mohol problém vyriešiť, ak by chcel, je veľmi hlboká. Aj preto sa toľko rétoriky okolo klimatickej zmeny na oboch stranách debaty tak vášnivo venuje hľadaniu vinníka. Samozrejme, trestuhodné správanie je na oboch stranách. Obchodníci, spoločnosti ktorých by niesli väčšinu nákladov znižovania emisií sponzorovali pochybnú vedu, a niektorí ešte pochybnejšie verejné kampane, aby sa takýmto zníženiam emisií vyhli; akademici buď výsledky svojich výskumov ušili na mieru tábora zástancov klimatickej zmeny*, alebo sa stali služobníkmi záujmov korporácií, ktoré radi zaplatili akýkoľvek laboratórny výskum, ktorý odsúhlasí ich záujmy; a politici na oboch stranách až groteskne skreslili fakty, aby postúpili ďalej v svojej kariére.
Toto všetko slúži ako voda na mlyn pre nekonečné odsudzovanie. Pod všetkým týmto revom, sa však skrýva niekoľko nemilosrdných faktov, ktoré nechce nikto riešiť. Či je alebo nie je prebiehajúca nestabilita výsledkom iba ľudských emisií CO2 v skutočnosti nie je veľmi dôležitá otázka, pretože je ešte hlúpejšie pumpovať skleníkové plyny do prirodzene nestabilného podnebia**. V dlhodobej perspektíve je jediná možná miera znečistenia uhlíkom na úrovni nuly, a aby sme toho dosiahli v dohľadnej dobe, nie je príliš nepodobné rozobratiu priemyselnej spoločnosti a jej nahradením za oveľa chudobnejšiu spoločnosť. Samozrejme, že to budeme musieť urobiť tak ako tak, pretože zásoby fosílnych palív sa vyčerpávajú dostatočne rýchlo na to, že limity ich produkcie tvrdo pocítime v nasledujúcich rokoch a desaťročiach, ale to iba zvýrazňuje celý problém.
Ak by sa aj ukázalo, že je možné udržať niečo také ako priemyselnú spoločnosť pomocou obnoviteľných zdrojov, obrovské náklady na energiu, prácu a materiály, potrebné na vytvorenie obnoviteľnej energie a nahradenie väčšiny existujúcej infraštruktúry novou, nastavenou na nové zdroje energie by bolo potrebné zaplatiť z existujúcich zdrojov; takže čokoľvek ostatné by bolo nutné obmedziť, alebo úplne zrušiť. Aké presne by to znamenalo náklady nevie dnes nikto, ale pravdepodobne nie je úplne od veci domnievať sa, že ľudia v rozvinutých krajinách by museli prijať životnú úroveň v rozvojových krajín***, a obyvatelia rozvojových krajín by sa museli vzdať ambícií na lepší život na dobu neurčitú, aby takýto gigantický projekt vôbec mohol fungovať.
Odporúčam všetkým, ktorí si myslia, že toto je politicky schodná cesta, aby sa snažili presvedčiť svojich druhov a kamarátov aby sa na takýto krok podujali dobrovoľne. Akýkoľvek politik dostatočne rázny na to aby niečo takéto navrhol, by veľmi rýchlo skončil pri ďalších voľbách. Ktorýkoľvek prezident, ktorý dokonca podnikol v tomto smere nejaké kroky - pochybujem, že niekto zabudol, čo sa stalo Jimmymu Carterovi. Samozrejme, že som si vedomý, že musia existovať bojovníci proti klimatickej zmene, ktorí sa vzdali svoj víl, predali svoje autá, a teraz žijú v jednoizbovom byte plnom potkanov s ďalšími šiestimi aktivistami, takže ich ušetrené peniaze idú na budovanie ekonomiky založenej na obnoviteľnej energii, ale osobne nepoznám žiadnych, zatiaľ čo som už dávno stratil prehľad o samolepkách s globálnym otepľovaním na zadných stranách áut SUV.
Nikto, a znovu nikto nechce čeliť krutej skutočnosti toho, aby by mala vyzerať spoločnosť bez uhlíku. To je dôvod, prečo je hľadanie vinníka také populárne, a poskytuje tiež stimul pre prázdne gestá toho druhu, ako vidíme v Kodani. Patrí k bežnej rétorike, že: „zlyhanie nie je voľba," ale takýto druh nezodpovedného zablokovania myslenia úplne prehliada skutočnosť, tak veľmi ako len hovorený prejav dokáže. Zlyhanie je vždy voľba; keď snaha predísť mu povedie k vysoko nepopulárnym dopadom na ľudí, bez toho aby nakoniec existovala aspoň malá šanca mu predísť, je možné bezpečne tvrdiť, e ktokoľvek vo vedúcej pozícii si bude užívať párty kým trvá, a bude dúfať, že sa zbaví viny, keď sa všetko začne rúcať.
Tí, ktorí majú pochybnosti o klimatickej zmene podmienenej ľudskými aktivitami, môžu použiť tú istú logiku pre trvalé ignorovanie problému ropného zlomu, alebo na akýkoľvek z iného pol tucta globálnych kríz, ktoré pramenia z kolízie medzi ekonomickým rastom nasmerovaným do nekonečna a neúprosnými limitmi konečnej planéty. V každom prípade sú okamžité náklady pre riešenie týchto problémov také vysoké, a také neznesiteľné, že iba veľmi málo ľudí na vplyvných pozíciách vystrčia hlavy z piesku, a keď tak urobia, môžu počítať s tým, že im ostatní túto hlavu odseknú, ktorí veľmi radi vyťažia z ich hlúposti.
Existuje ešte ďalší spôsob, ako pochopiť paradox, ktorý zo zlyhania jedinú možnosť, ale bude zahŕňať pohľad do minulosti a histórie environmentálneho hnutia a jeho teoretickej štruktúry - teórie systémov - z ktorej kedysi vychádzalo. Tento pohľad, a jeho dôsledky budú súčasťou druhej časti.
________________________________________
*toto tvrdenie je možno trochu prehnané, ale je možné bezpečne tvrdiť, že výskum, ktorý proklamuje hoci úprimný záujem riešiť akúkoľvek spojitosť s klimatickou zmenou (či už jej prejavy, adaptáciu, alebo mitigáciu), je v súčasnosti dobre financovaný
**Velmi často použíaný argument klimaskeptikov, že výkyvy počasia či podnebia v minulosti by mali nejakým spôsobom ospravedlňovať emisie skleníkových plynov. Klimaskeptici sú z neznámych príčin nadšení z toho, keď zistia, že globálna teplota bola v minulosti vyššia, alebo že hladiny oceánov mohli stúpnuť aj o 2 metre za 100 rokov. Takéto zdokumentované zmeny pritom iba dokazujú vysokú citlivosť podnebia aj na malé zmeny v priemernej globálnej teplote
***nemusí platiť nevyhnutne - napríklad je možné žiť v pasívnych domoch s takmer nulovou energetickou stopou, a jadrová energetika je tiež dočasným riešením (kým trvajú zásoby uránu, a v budúcnosti thória). Je ale nesporné, že zníženie celkovej spotreby je nevyhnutné
