Reakcia na článok Dr. Vladimíra Baláža: Čo prinesie veľká kríza? Denník SME, 26.1. 2009
Energia, nie peniaze poháňajú našu ekonomiku
Základy celej našej modernej spoločnosti stoja na schopnosti získavať obrovské množstvá lacnej, dostupnej energie. Priemyselnú revolúciu v Anglicku odštartovalo uhlie, a neskôr to bolo čierne zlato - ropa. Ide o neuveriteľne koncentrovaný a doteraz hojný zdroj energie – taký účinný, že sa nám dodnes nepodarilo nájsť adekvátnu náhrady (biopalivá sú smiešnou náhradou, dotovanou ropou a vládami a EÚ). Bez ropy by neexistoval napríklad letecký, automobilový, lodný, farmaceutický či hračkársky (plasty) priemysel, dokonca ani moderné poľnohospodárstvo, poháňané umelými hnojivami a ťažkými traktormi. 98 % všetkej automobilovej dopravy závisí na dostupnosti ropy, a na automobilový priemysel sú viac či menej napojené všetky ostatné odvetvia. Denne spotrebujeme takmer 75 miliónov barelov (159 litrov) ropy, v prepočte takmer 140 000 litrov ropy za sekundu (!). Bez ďalšieho obsiahleho dokazovania je zrejmé, že s poklesom dostupnosti ropy (teda zvyšovaním jej ceny) klesá výkonnosť globálnej ekonomiky.
Dôležitá je energetická návratnosť
To, že rozvoj našej civilizácie (či už k dobrému, alebo zlému) dospel až do dnešného štádia, neumožnil iba vysoký energetický obsah a hustota ropy, ale aj jej dostupnosť (ropa v hlbokých oceánoch je nám na nič). V časoch, keď sme začali jej ťažbu, teda v počiatkoch minulého storočia, nám stačilo investovať jeden barel ropy, a vyťažili sme 100 barelov (tj. energetická návratnosť = 100). Podľa zákonov ekonomiky sme ťažili spočiatku tie najdostupnejšie a najväčšie ložiská. Dnes je situácia podľa kvalifikovaných odhadov taká, že na investíciu barelu ropy sa nám vráti asi 15-20 barelov. V princípe platí, že spôsoby získavania energie s nižšou energetickou návratnosťou sú ekonomicky menej výhodné, a/alebo devastujú životné prostredie (ako napríklad biopalivá, ktoré majú energetickú návratnosť od 1-2 v miernom pásme, v Brazílii asi 5). Znamená to, že musíme investovať čoraz viac energie na to, aby sme získali (pre chod ekonomiky) rovnaké množstvo energie. A to ešte treba dodať, že globálne ekonomika ako tak funguje iba vtedy, ak rastie.
Ropu síce máme, no...
Často sa argument o „nedostatku ropy“ odbíja protiargumentom: „ale veď zásoby ropy postačujú najmenej na 40 rokov pri súčasnej spotrebe.“ Pri vyvrátení tohto argumentu nám paradoxne, ale pomerne jednoducho pomôže iný argument „technooptimistov“, podľa ktorého sú „prírodné zdroje nevyčerpateľné“. Totiž dávno predtým, ako vyčerpáme všetku ropu (alebo aj iné zdroje), stane sa pre nás ekonomicky nedostupná. Cena jej ťažby bude jednoducho príliš vysoká. Už aj dnes máme problém udržať ťažbu ropy na súčasnej úrovni (a pri nízkej cene), pretože na starých ropných ložiskách sa ťažba pomerne rýchlo znižuje. Napríklad ak by sme ju chceli udržať na súčasnej úrovni do roku 2030, budeme musieť spustiť novú ťažbu ropy rovnú štvornásobku Saudskej Arábie.A tu sa dostávame ku koreňu veci: celej dnešnej ekonomickej a finančnej kríze predchádzal niekoľkoročný prudký rast cien ropy, ktorý skončil na historicky rekordnej úrovni 147 $ za barel v júli minulého roku. Potom nasledoval prudký pokles jej cien, až na dnešných okolo 40 $ dolárov, sprevádzaný (ešte neskončeným) kolapsom ekonomiky. Keďže nárast cien ropy sa premietol do nárastu cien (takmer) všetkého, nasledoval kolaps najslabšieho článku globálnej ekonomiky - hypotekárnej bubliny. Nasledujúce udalosti sú väčšine čitateľov známe.Hypotekárna kríza bola teda iba dôsledok, nie príčina súčasných problémov. Iný, optimistický (ekonomický) argument, podľa ktorého postupný nárast cien ropy akýmsi zázračným spôsobom (akým?) povedie k prechodu na iný zdroj energie (aký?), zjavne zlyhal: zdroj sa neobjavil a ekonomika skolabovala. Než sa vlády, a nadšenci obnoviteľných zdrojov (a miliardári) stihli vzmôcť k megaprojektom veterných parkov a solárnych fariem (vďaka drahej rope), jej súčasná cena väčšinu týchto snáh úspešne a rýchlo zmarila.
Scenáre do budúcna
Predpovedať budúcnosť sa nevypláca, napriek tomu si dovolím načrtnúť tri scenáre. V strednom scenári ľudia využijú lacnú ropu a lacné výrobky, ktoré poháňa (automobily), vlády využijú zvyšné peniaze na záchranu bánk a podporu priemyslu, čo povedie „k oživeniu“ ekonomiky, opätovnému nárastu cien všetkého, a potom k ďalšiemu kolapsu.V optimistickom scenári nízke ceny ropy (a zároveň pracovnej sily) ľudia (vlády) využijú k nevyhnutným zmenám vo fungovaní energetiky (a teda ekonomiky) – čiže k masívnemu budovaniu jadrových elektrární, elektrifikácii automobilovej a hromadnej dopravy, budovaniu veterných turbín, investíciám do úspor (napr. pasívne domy), výskumu a vzdelávania.Podľa tretieho, pesimistického scenára k oživeniu ekonomiky ani jej nevyhnutnej reštrukturalizácii nedôjde. Vlády jednotlivých krajín budú mať problémy nájsť dostatočné zdroje na udržanie existujúcej komplexnosti systému, ľuďom postupne začne dochádzať trpezlivosť (ako sa to stalo na Islande). V dôsledku sociálnych nepokojov rezignujú a uvoľnia cestu „spasiteľom“, ktorí východisko z krízy nájdu. Všetky tri scenáre sú dnes z môjho pohľadu rovnako pravdepodobné.
(Ďalšie internetové zdroje: www.TheOilDrum.com; www.EnergyBulletin.net; www.EnergyBulletin.cz, www.iea.org)
