Skúsme sa teda detailnejšie zamyslieť, aké to sú vlastne paralely – človeka ako rakoviny Země…1. Rakovina vzniká na jednom mieste v tele a postupne sa šírí do celého tela…Človek pochádza z Afriky, odtiaľ sa postupne rozšíril na všetky kontinenty…2. Nádor zo začiatku rastie pomaly…Ľudská populácia bola dlhý čas vo svojom vývoji relatívne nízka… 3. Nádor s tým, ako rastie, vyžaduje stále viac živín, viac, ako okolité bunky, a to na ich úkor.Človek takisto využíva s rastom populácie stále viac prírodných zdrojov, jednoducho mu nestačí to, čo zvieratám a rastlinám, a to všetko na úkor okolitej krajiny… 4. Telo nie je schopné udržať nekontrolovateľný rast nádorových buniek a postupne zahynieZdroje Zeme takisto nebudú schopné donekonečna odolávať neustále stúpajúcim nárokom ľudskej populácie a jednotlivé ekosystémy sa zrútia5. Keď sa objavia prvé príznaky rakoviny (bolesti), často už býva na záchranu neskoroAk sú takýmito príznakmi úbytok druhov, globálne otepľovanie, devastácia ekosystémov, možno je na záchranu neskoro6. Tesne pred smrťou organizmu nádor svoj rast spomalí alebo prestane rásťOčakáva sa, že vrchol svojho počtu dosiahne populácia okolo roku 2050 s počtom 8,9 miliardy ľudí, potom by mala pomaly klesať7. Napriek všetkým možným možnostiam obrany tela (a často aj liečby z vonku, chemoterapia, rádioterapia…), sa nádor neustále zväščujeAk považujeme prírodné katastrofy (hurikány, zemetrasenia, záplavy, pandémie, požiare…) za regulačné mechanizmy (obranu) rastu populácie, tak ich účinnosť je takmer zanedbateľná a neustále sa znižuje s technologickým vývojom ľudí… Určite to ine sú všetky paralely, ale dúfam, že aspoň tie najhlavnejšie sa mi podarilo vymenovať… a určite existuje aj množstvo rozielov medzi rakovinou v tele a človekom na Zemi. Tým hlavným rozdielom je, že človek dokáže rozmýšľať a uvedomuje si následky svojich činov. Dokáže tento svoj rozum použiť tak, aby sa vyhol osudu zhubného nádoru?
Človek ako rakovina Zeme?
Už viac krát ma napadla myšlienka, že človek na Zemi sa správa ako rakovina v tele človeka alebo iných živých organizmov… bavil som sa o tom aj zo vzdelanými ľuďmi, učiteľmi na univerzite a aj oni niektorí mali podobný názor. Potom som sa o tom zmienil jedne spolužiačke kamarátke, ale obdila ma so slovami: „to je blbosť…“ Tak som to potom nejak hodil za hlavu, ale opäť mi to začalo vŕtať v hlave, keď som o tomto čítal v knihe od profesora Hulína Úvod do vedeckého bádania.