Pomocník vždy po ruke: Google (resp. Blackle) J.
Paradox je vo všeobecnosti niečo, čo ide zdanlivo proti „sedliackemu rozumu“. Jevons si v roku 1865 povšimol, že ak technologické vylepšenie zvýši účinnosť s akou sa daný zdroj spotrebováva, tak to povedie k nárastu jeho využívania, a nie poklesu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať (alebo ako sa zdalo vtedajším ekonómom).
V modernej ekonómii však ide už teraz o dobre známy jav a názov paradox zostal, pretože sa to tak vtedy javilo J. Ekonomické vysvetlenie Jevonsovho paradoxu (JP) (podľa Wikipédie) spočíva v tom, že zvýšenie efektivity je vlastne rovné zníženiu ceny (resp. sa zvýši efektívna práca) a tým pádom dôjde k zvýšeniu dopytu, a aj spotreby – pokiaľ je samozrejme zdroj dostupný.
Jevons pôvodne pozoroval tento efekt, keď James Watt výrazne zvýšil efektivitu parného stroja a to malo za následok prudké zvýšenie spotreby uhlia. V tom čase mnohí predpovedali, že zvýšenie efektivity parného stroje povedie k zníženiu spotreby uhlia J. Pravdepodobne je každému jasné, že k zníženiu spotreby uhlia by došlo iba vtedy, ak by sa počet parných strojov nezvýšil, alebo sa zvýšil o menej, ako by priniesla úspora uhlia zvýšením efektivity.
V súvislosti s bojom proti globálnemu otepľovaniu nastoluje JP ďalšiu otázku - pomôže zvýšenie energetickej účinnosti (akokoľvek je táto účinnosť dosiahnutá – zatepľovaním domov, autami s nižšou spotrebou, a pod) znížiť globálne emisie CO2? Ak platí JP aj v tomto prípade, „musí“ so zvyšovaním efektivity využívania energie narastať aj jej celková spotreba. To znamená, že ak naozaj chceme znížiť globálne emisie uhlíku (a zachovať zvyšujúce nároky ľudí AJ populačný rast), musíme prejsť na získavanie energie *nezávislej* na CO2, poprípade závislej na CO2, avšak v tom prípade ho zakopeme pod zem (tzv. Carbon Capture and Storage). Je tiež zrejmé, že zbavenie sa závislosti na fosílnom CO2 (t.j. hlavne rope, uhlí a zemnom plyne) prinesie okrem iného tiež riešenie „ropného zlomu“, ktorý môže prísť kedykoľvek v tomto storočí.
Tu napríklad chápem zúrivý boj energetických spoločností, ktoré ešte chcú zbohatnúť na ťažbe ropy a uhlia, nechápem však niektorých ekonómov a analytikov (koľko ich vlastne je??), ktorí nejakým spôsobom spochybňujú prínosy znižovania CO2. Či už s globálnym otepľovaním alebo bez neho...
Musím len súhlasiť s klimatológom Jamesom Hansenom, ktorý odporúča, aby sa všetky nové uhoľné elektrárne stavali s technológiou CCS, alebo aspoň s možnosťou využiť túto možnosť v budúcnosti. Bohužiaľ sa však zatiaľ zdá, že skoré aplikácie tejto technológie maju problémy, samozrejme z finančných dôvodov – je (zatiaľ) príliš drahá... A to v čase, keď dôsledky klimatickej zmeny budú zlé, alebo horšie...
Profesor Lubomír Nátr vo svojej publikácii uzatvára, že krátkodobé pozitívne dopady (napr. technologického pokroku) prinášajú v dlhodobom meradle dôsledky negatívne. Tu by som ešte doplnil, že čím pomalšie sú negatívne dôsledky krátkodobo pozitívnych javov, tým sú aj trvalejšie. Problém riešenia klimatickej zmeny je navyše náročný (avšak nie nemožný!) aj preto, že takmer celá spotreba energie a blahobyt modernej civilizácie je postavený na produkcii skleníkových plynov a prechody na iné spôsoby využívania energie sú zatiaľ drahé alebo použiteľné iba pre obmedzený počet obyvateľov (napríklad geo-termálna energia na Islande). Riešenie vyžaduje komplexný prístup a zapojenie väčšiny ľudí na Zemi, ako aj výraznú premenu doterajšej energetickej infraštruktúry. V tom by určite pán Jevons so mnou súhlasil J
A na záver krásne potvrdenie Jevonsovho paradoxu: s tým, ako sa zvyšuje efektivita využívania energie, rastú aj emisie CO2. (Tak sa mi teraz zdá, že „riešenie“ klimatickej zmeny Bushovou administratívou zvyšovaním energetickej účinnosti nie je náhodné – o žiadne riešenie totiž nejde...) (via Maribo)
