Tentokrát si pomôžem poslednou prednáškou fyzika a profesora Hansa Joachima Schellnhubera, ktorá odznela 17. apríla v Bruseli pre Európsku komisiu. V nej priniesol posledné poznatky klimatológie, ako aj posolstvo, že stále je možné udržať hranicu globálneho oteplenia pod 2 °C. Ale postupne:
Hans Joachim Schellnhuber má doktorát z teoretickej fyziky z roku 1980.
Prednášku pre európsky parlament začal kontroverzným výrokom, podľa ktorého je "klimatická zmena spôsobená človekom podvod, a nič na svete ju nedokáže zastaviť." Tiež pripomenul, že hoci je veda niekedy zložitá, neznamená to, že je kontroverzná, tiež zo, že aj keď je veda presvedčivá, neznamená to, že výskum nemôže v tejto oblasti poskytnúť nič nové.
Podľa nedávneho článku v časopise The Economist sa vďaka spomaleniu otepľovania a možno nízkej klimatickej citlivosti podarilo "Apokalypsu oddialiť"
Podľa niektorých iných článkov sme boj s udržaním otepľovania pod 2 °C už prehrali, a ďalšiemu dramatickému otepleniu nemožno zabrániť. To tiež nie je celkom pravda, ale dvere ku 2 °C stupňom sú naozaj prakticky zatvorené, pokiaľ nebudeme CO2 z atmosféry odčerpávať. Cieľ náročný, ale nie nemožný.
Niektorí farmári by trochu ďalšieho oteplenia privítali. Nemci dokážu aj nemožné!
Iní sa obávajú poklesu globálnych výnosov potravín o desiatky percent v nadchádzajúcich desaťročiach. Pozitívna správa je, že klimatická zmena zatiaľ výnosy hlavných plodín neovplyvňuje.
Posledných 10 000 rokov (Holocén) bolo klimaticky neobyčajne stabilných a umožnilo rozvoj poľnohospodárstva. Pri poslednom veľkom oteplení a následnom ochladení žilo na Zemi asi 17 tisíc ľudí.
Stabilné teploty Holocénu už sú minulosťou. Vďaka ľuďom.
Ak odpočítame prirodzené vplyvy premenlivosti podnebia, antropogénny signál otepľovania je pomerne stabilný.
"Spomalené" otepľovanie atmosféry možno čiastočne pripísať na vrub zvýšenému toku tepla do oceánov. V roku 2002 pohltili oceány najviac tepla v histórii záznamov. Iba 3-metrová vrstva oceánskej vody dokáže akumulovať rovnaké množstvo tepla, ako celá atmosféra Zeme. Z hľadiska krátkodobých zmien teplôt na Zemi teda rozhoduje to, čo sa deje v oceánoch. Tie pohlcujú viac ako 93 % nadbytočného tepla; asi 1 % tepla sa spotrebuje na otepľovanie ľadovcov.
Časopis The Economist sa vo svojom populárnom článku zameral na výsledky jednej štúdie, ktorá na základe analýzy 10 rokov globálnych teplot dospela k záveru, že klimatická citlivosť podnebia na 2-násobné množstvo CO2 je približne 1 °C. Článok publikovaný v časopise Nature minulý rok, na základe 65 miliónov rokov vzťahu teploty a CO2 dospel k odhadu 3 °C. V súlade so závermi IPCC.
Dnes sa rozhoduje o tom, ktorou cestou sa ľudstvo vydá. Ale už včera komisia rozhodla, že sme sa vydali smerom k teplejšiemu podnebiu. Ak však dosiahnu globálne emisie maxima v roku 2020 a pred koncom tohto storočia sa dostanú do mínusu, oteplenie by neprekročilo 2 °C.
Ohrozených ekosystémov je viac ako dosť. V súčasnosti má najbližšie k zániku Arktída, presnejšie arktický plávajúci ľad v lete.
Nedávny článok z tohto roku predpokladá, že zvyšovaniu obsahu CO2 pomôže tlmiť ngatívne dopady sucha, záplav, minimálne v tropických oblastiach. Vďaka zvýšenému pohlcovaniu CO2 bude biomasy v tropických lesoch pribúdať až do konca tohto storočia - tvrdia to klimatické modely zahrňujúce modely fotosyntézy. Istotu však nemáme. Toto je však tiež v rozpore s tvrdením o 7 slidov nižšie!
Nezastaviteľné topenie grónskeho ľadovcového štítu môže nastať už pri oteplení o 1,6 °C oproti predindustriálnou érou. Pri tomto oteplení by to trvalo približne 10 000 rokov. Pri oteplení o 8 °C a viac, by to boli skôr stovky rokov.
Ľad na Antarktickom polostrove sa topí najrýchlejšie za posledných najmenej 1000 rokov. Aj vďaka teplejším oceánom.
Tento slide som si dovolil pridať ja. Nová štúdia v časopise Nature ukazuje, že súčasné teplotné extrémy v okolí Arktídy a priľahlých regiónoch sú najvýraznejšie za poledných najmenej 600 rokov.
Pri oteplení o 1,5 °C oproti predindustriálnemu obdobiu stratíme 90 % koralov v oceánoch.
Autor tejto nedávnej štúdie pre Svetovú banku je aj prof. Schellnhuber. Stiahlo si ju približne 50 miliónov užívateľov.
Paradoxne, nárastom hladín oceánov budú trpieť ľudia, čo klimatickú zmenu prakticky nezavinili. Obyvatelia topických oblastí.
Tých istých ľudí najviac postihnú aj extrémy počasia. Tie, ktoré sa v minulosti vyskytovali raz za milión rokov, sa ku koncu storočia budú v niektorých oblastiach Afriky, Južnej Ameriky a Oceánie vyskytovať každý rok. Nezdá sa mi však, že takúto situáciu by tropické lesy zvládli neporušené a navyše so schopnosťou pohlcovať CO2. Tento nesúlad Schellnhuber v prezentácii nediskutuje. Hovorí iba, že by utrpelo poľnohospodárstvo, o ktorom sa domnievam, že má väčšiu adaptabiitu, ako lesy (viď súčasnosť).
Pravidelné monzúny predstavujú kľúčový zdroj obživy pre stovky miliónov ľudí v Indii.
Na tomto blogu už diskutovaná štúdia z časopisu PNAS (Petoukhov, 2013). Pokles teplotného gradientu medzi Arktídou a okolím vedie k extrémnemu a perzistentnému (dlhotrvajúcemu) charakteru počasia. Takýmto spôsobom prispela teplejšia Arktída k suchu v Rusku a "biblickým" záplavám v Pakistane.
To najoptimistickejšie na koniec. Ak začneme so znižovaním emisií hneď teraz, resp. v najbližších rokoch, bude nás to stáť (iba) 1 % HDP ročne. Udržanie oteplenia pod 1,5 °C by stálo iba 3 % HDP ročne. Osobne s týmto záverom nesúhlasím, ale je možné, že to tak je.
Celú prednášku prof. Hansa J. Schellnhubera si môžete pozrieť na tomto odkaze.
